Ďurekové stránky

Cukor a tuk môžu ľudí zviazať rovnako ako heroín. Najnovšie vedecké výskumy naznačujú, že niektorí ľudia sa môžu stať závislými od produktov rýchleho občerstvenia. Ak sa dokáže pravdivosť kontroverznej teórie, vedci by vedeli vysvetliť extrémne ukazovatele obezity v západnom svete a fenomén úspechu rýchleho občerstvenia.

Počas desať rokov trvajúceho výskumu odborníci zistili, že chuť je ovládaná komplexným systémom zahŕňajúcim aj hormóny a signálne molekuly. Hormón leptín napríklad vylučujú tukové bunky a mozgu oznamuje stav “som plný”. S narastajúcou hmotnosťou sa však ľudia stávajú voči leptínu rezistentní a čím sú tučnejší, tým hladnejší zostávajú. Závislosť na cukre a tuku vzniká pri pretrvávajúcej túžbe po látke, ktorú musí jedinec skonzumovať v čoraz väčšom množstve na dosiahnutie rovnakej úrovne uspokojenia. Pri obmedzení prísunu látky vznikajú abstinenčné príznaky.

Čokoľvek návykové podľa vedcov v mozgu stimuluje centrá odmeny, ktoré sa stimulujú pri sexe a jedení a vyvinuli sa na zabezpečenie života a reprodukcie. Za normálneho stavu je systém pod kontrolou, avšak zlyháva pri spustení produkcie neurotransmitteru dopamínu pri aplikácii napríklad heroínu.

Na základe výskumov s potkanmi vedci získali dôkazy, že cukor a tuk majú podobný efekt ako heroín pri stimulovaní uvoľňovania prirodzeným opioidov v mozgu. “Niektoré zvieratá a anologicky aj ľudia sa môžu stať nadmerne závislými na sladkom jedle,“ povedal John Hoebel, psychológ z princetonskej univerzity v New Jersey pre odborný časopis New Scientist. Hoebel pri pokusoch s potkanmi zistil, že po odstránení prísunu cukru a tuku predtým podávaných v nadmernom množstve, sa u zvierat začali prejavovať symptómy podobné abstinenčným príznakom z nedostatku nikotínu alebo morfia - triaška a škrípanie zubami.

Niektorí vedci však zostávajú skeptickí a teóriu závislosti na jedle odmietajú. Podľa kanadskej psychiatričky Jeanme Randolphovej z torontskej univerzity hamburgery spôsobujú prudký nárast cukru v krvi a jeho následný úpadok spôsobuje prirodzenú potrebu pre ďalšiu dávku.