Ďurekové stránky

,,O ľude, čo za našej pamäti obýva Uhorsko, treba najmä toto vedieť: v hlavných mestách a v rušnejších mestečkách bývajú predovšetkým Maďari, Nemci a Slovania: na tieto národy a na Valachov (Rumunov) rozdeľuje sa celé kráľovstvo. Ale slovenské národy, rozdelené na Slovákov, Poliakov, Čechov, Moravanov, Chorvátov, Dalmatíncov, Slovincov, Srbov zapĺňajú najväčšiu časť kráľovstva natoľko, že sa zdá, akoby táto časť Európy brala na seba znova tú podobu, akú mala pred príchodom Maďarov (…). Toto som chcel vyzdvihnúť kvôli mojim Slovákom, aby reč a národ svoj nikdy menej nemilovali, ako sa to stáva, pre posmešky tých, ktorí tiež bývajú v Uhorsku…”

Takto prejavil svoje slovanské a slovenské cítenie jeden z najvýznamnejších historikov na dvore Márie Terézie - Adam František Kollár. Tento úryvok i ďalšie, v ktorých sa vyznáva zo svojho “slovenského rodáctva” a dokazuje, že Slováci sú najstarší obyvatelia Uhorska a majú teda plný nárok byť rovnoprávnym národom v tomto kráľovstve, sú z jeho úvodu k M.Olahovej knihe Hungaria et Attila (1763). A hoci väčšinu svojho tvorivého života strávil v mocnárskej Viedni, jeho všestranné vedecké záujmy sa spájali s Uhorskom, a najmä so slovenským ľudom. Aj preto v kruhu vzdelancov a súčasníkov nazývali ho “slovenským Sokratom”.

Z rodnej Terchovej (15.4.1718) do Viedne smerovala jeho životná cesta a hoci pôvodne sa vydal na kňazskú dráhu, opustil ju, aby sa mohol plne venovať vede a a jazykom. A v tých bol skutočným fenoménom: okrem všetkých slovanských jazykov vedel perfektne po latinsky, hebrejsky, grécky, turecky a nemecky. Vo Viedni sa stal kustódom a od roku 1772 riaditeľom Cisárskej dvornej knižnice i radcom Márie Terézie v niektorých uhorských otázkach. V tej súvislosti zohral významnú úlohu pri jej školských reformách, ktorými školstvo dostalo svetskejší a modernejší charakter. Presadzoval vlastivedné a technické predmety, vyučovanie v materinskej reči, názornosť vyučovania a bol aj proti diskriminácií chudobných žiakov.

Tieto pokrokové názory na školský plán vyjadril v spise Instructio private (Vlastný návrh, 1775); ešte predtým napísal prvé dejiny zakarpatských Ukrajincov v Uhorsku, v ktorých obhajoval ich historické právo proti útokom vládnych názorov o nehistorickosti Slovanov. Jeho pramene o najstarších písomných pamiatkach Viedne Annalecta monumentorum… (1762) získali uznanie. Roku 1763 vydal vo Viedni výzvu k uhorským vlastencom na založenie učenej spoločnosti v Bratislave. Bratislavská akadémia vied podľa vzoru parížskej či petrohradskej akadémie mala mať štyri vedecké triedy, vlastnú budovu s knižnicou, no nedozrel čas…

Do dejín sa dostal aj Kollárov konflikt s uhorskou šľachtou po vyjdení jeho spisu De originibus et usu perpetuc… (O pôvode a odvekom používaní zákonodarnej moci, 1764). V ňom Kollár ako zanietený osvietenec a ľudomil napadol privilegované výsady uhorskej šľachty, ktorá všetky daňové bremená uvalila na poddané sedliactvo, opísal jeho neznesiteľné položenie a navrhoval, aby aj šľachta platila dane. A tú tento spis tak pobúril, že ešte v tom istom roku sa o ňom rokovalo na bratislavskom sneme. Napokom spis skonfiškovali, spálili na námestí a F.A.Kollárovi hrozilo vyhnanstvo. Nedožil sa ani druhého projektu - s Maximiliánom Hellom, riaditeľom cisárskeho observatória vo Viedni, založiť celoríšsku akadémiu vied so sídlom vo Viedni. Zomrel v nej 15. júla 1783 a jeho priekopnícke dielo zavŕšili slovenskí vzdelanci až po sto rokoch. Jeho portrét od J. Hauzingera sa nachádza v obrazárni Maďarského národného múzea v Budapešti.