Ďurekové stránky

Pred 50 rokmi zomrel hlavný komunistický tyran, generalissimus J. V. Stalin; zostal však stalizmus. Prvky a metódy jeho zločineckého systému zapustili hlboké korene a rozšírili sa ako rakovina do takmer celého sveta. Chcem poukázať na zločiny po roku 1948, ktorých dôsledky sa sťahajú až do roku 1989, a v nemalej miere i potom.

Najmä mladšia generácia nevie nič o tom, že ak napríklad organizácia komunistickej strany označila “nepohodlné” osoby či rodiny za politicky nespoľahlivé (napríklad, keď boli proti násilnej kolektivizácii pôdy, keď zaujímali kritické postoje apod.), muži z takto označených rodín, vo veku 17 až 60 rokov, bez ohľadu na branný pomer a bez súdneho procesu a možnosti obhajoby, mohli dostať na dobu neurčitú povolávací rozkaz do vojenských táborov nútených prác, tzv. pomocných technických práporov (PTP).

Takým politickým trestancom napríklad veliteľ práporu na Ostravsku vyhlásil: “Teď už bude jen pláč a skřípění zubů, s vami už lidská společnost nepočíta!” A veliteľ 52. PTP vo Sv. Dobrotivé, štábny kapitán B. Ťouplík, im povedal: “S vašimi hlavami vydláždíme silnice.” Historici z archívov vyčitali, že my “pétépaci” sme boli plánovaní na postupné odtransportovanie z našich do ruských gulagov na Sibír - s ortieľom “návrat domov nežiaduci!”.

Politický sekretariát ÚV KSČ pod medzinárodným tlakom formálne zrušil 21. apríla 1954 útvary PTP, no veľa ich príslušníkov bolo prepustených až v novembri 1955, ba pri zmene názvu útvarov i neskôr. Mnohí z nás boli z útvarov PTP prepustení, keď sme sa v rámci náboru do baní, hút či stavebníctva prihlásili na “dobrovoľnú brigádu” najmenej na tri roky. Negatívne politické poznámky vo vojenských knižkách, uchovávaných u zamestanávateľov “pétépákov” (pre ktorých neplatil tzv. výmaz tresu), zostali a sprevádzali nás ako diskriminačný výkričník, brániaci v postupe v zamestnaní, a to až po november 1989. Tendencie diskriminácie pokračovali aj po roku 1989 všade tam, kde vo vedúcich funkciách zostali či znova sa ich ujali komunisti.

V. Bukovskij sa v knihe “Jugment á Moscou” dožaduje norimberského tribunálu na súdenie zločinnosti komunistického režimu. Postihnutí “pétépáci” takú požiadavku nevyslovil. Je to nedôslednosť či veľkorysosť?

Ujmu na zdraví, na osobnej cti i ďalšie ujmy ťažko odškodniť. Avšak aj pre bývalých príslušníkov PTP, ktorí vo vykorisťovateľskom pracovnom nasadení utvorili pre štát miliardové hodnoty, by mali kompetentní rozhodnúť o finančnom jednorazovom príspevku - tak ako v roku 2002 rozhodli pre väčšinu postihnutých z iných spoločensko-politických kategórií. Tak by to bolo spravodlivejšie.