Ďurekové stránky

diela: Smrť sa volá Engelchen, Nočný rozhovor, Oneskorené reportáže, Ako chutí            moc, Agresori, Siedma noc, Súdruh Münchhausen, Jeden prežije,            Slávnostný prejav, Gigant, Na východ od Intouristu

Postavy:
Frank - banketový, prominentný fotoreportér už 20 rokov, mal i bohatú zbierku               ženských aktov, jeho záľubou bola súkromná zbierka fotografií, ktoré               odrážajú druhú tvár významných ľudí
Paulína - jeho žena, ktorú zanedbával
mŕtvy šéf kabinetu - 1. muž v krajine, zomrel ako 52 ročný, Frankov dobrý priateľ                                  už zo školských lavíc, kedysi nerád nosil kravatu, postupne                                  urobil veľkú kariéru, zmenil sa i výzorovo (stučnel) i                                  charakterovo, postupne sa odcudzil
Margita - 1. žena, pokojná, vždy zhovievavá, ktorú zanedbal, lebo nebola repre-                 zentatívnym typom, bývalé dievča Franka
Martin - syn Margity, otec ho vydedil kvôli afére na moskovskej univerzite
vdova - 2. žena, bývalá sekretárka, štíhla, vysoká, pekná, nežili spolu dobre, každý              z nich mal známosti
Galovič - jeho politický sok a súper, bol na čele bezpečnostného aparátu
Muklík - prevracač kabátov a udavač, bol dosadený na miesto prednostu Hačového               odboru
prof. Fonda - Frankov známy
Judita - partizánska žena
Licka - žena v bare, Frankova známa

Obsah:
Rozprávačom príbehu je Frank, fotoreportér, ktorý rozpráva príbeh svojho bývalého priateľa, s ktorým sa postupne stal 1. muž v krajine. Dej sa začína pohrebom tohto významného štátnika. Rozlúčka je naplánovaná presne do detailov na 2 dni. Frank má z toho urobiť fotoreportáž. Sleduje ľudí, ktorí sa tvária iba navonok, že im je to ľúto, no v skutočnosti je to i veľká komédia. Ľudí pokladal za hercov vystupujúcich na pódiu. Frank pôsobil ako fotograf už 20 rokov. “Frank bol svedkom ich malicherných sporov, ich smiešnych sporov a bojov o korytá, ich výbuchov zlosti, intríg, klebiet, ich lakomstva, ich pred svetom starostlivo skrývaných nerestí, ich druhej tváre.”

“Ani nenávisti v nich niet. Smrť je vážna, to áno, ale inak nič. Ten mŕtvy bol väčšine z nich ľahostajný. Nepoznali ho, nevedeli o ňom, kto je, aký je, takmer nič! Frank už bol pri viacerých štátnych pohreboch, aj pri takých, kde ľuďom tiekli slzy. Tu sú oči suché. Ten mŕtvy, ten podľa tlače a rozhlasu veľký a nenahraditeľný mŕtvy je nekonečne sám. Nemá nikoho. Pravdaže, je to divadlo.”

Tí, ktorých si kedysi vybral za spolupracovníkov sa teraz boja o svoje miesta. Príde i vdova s otcom i sestrou mŕtveho. Frank spomína: boli priatelia od školských lavíc a jeho priateľ sa snažil byť vždy medzi prvými, že bol rebelom, neskôr burič a revolucionár. Kedysi Frank prebral Margitu a kvôli tomu sa i pobili, ale ostali priateľmi. Jeho priateľ si ju vzal za ženu, ale neskôr sa rozviedli, lebo mu nebola dosť dobrá. Mali spolu syna Martin a mŕtvy si to zariadil tak, aby mohol bývať s ním. Potom sa znova oženil so svojou sekretárkou, atraktívnou ženou. Ona bola zlom v ich priateľstve.

mŕtvom štátnikovi sa rozpráva, že bol zbabelý vo vojne. Frank si ho však pamätá ako odvážneho, uvážlivého, pokojného. Bol však až zbytočne krutý. “Veľmi mu zazlieval, keď na mieste zastrelil chlapca, sopliaka, ktorý zaspal na stráži.”

Prvým skutočným smútkom za zosnulým bol smútok Martina, ktorý pracoval ako cestár. Frank si ďalej spomína, že v posledných rokoch jeho priateľ už nedôveroval nikomu. Chcel mať všetku moc vo svojich rukách. Počas svojho pôsobenia urobil i veľa nesprávnych rozhodnutí, ale vinu vždy zvalil na iných. “Čistil. Čistil a čistil. Osvedčil sa. Poslali ho vyčistiť zasvinený kraj. Žiadali od neho: buď rozhodný, pevný, tvrdý a nepodplatiteľný. A nesentimentálny. Neboj sa tvrdých činov a pamätaj, keď sa rúbe les, lietajú triesky. Za triesky ťa nikto nebude volať na zodpovednosť. Tak rúbal. Triesky lietali. Vyrúbal kraj, povolali ho vyššie. Prerúbaval sa od spodku. Podtínal pozíciu “doktor kabinetu.”

Obával sa atentátu. Vtedy mu už na ňom nezáležalo, ale prišlo mu ho raz ľúto, keď urazil cudzieho diplomata. Pozval ho do svojej vily na koňak, štátnik sa opil a Frank ostal osamote s jeho druhou ženou, ktorá ho očarila svojím pôvabom. Jeden druhého však nemali radi.

Medzi ľudom sa šíria správy, že štátnik zomrel na urémiu (krv v moči) - nebezpečná a nepríjemná choroba, ale ako oficiálna príčina smrti bola vyhlásená leukémia. Na tom mal zásluhu Galovič, ktorý ovplyvnil troch lekárov, aby vystavili falošný úmrtný list.

Na cestnú stráž prichádza aj Miklík (Muklík - prezývka). Od malička žaloval, bol udavačom. Nebol obľúbený. Písal do novín, vždy to, čo vyhovovalo danému režimu - prevracal kabáty.

Frank navštívi Margitu i jej syna. Cestou domov sa zastaví v bare Manhattan, v ktorom robí Licka a stretnú tu profesora Fondu, s ktorým spomínajú na ich bývalého priateľa. “Keď sa s ním bližšie zoznámiš, vnikneš do dobrodružstva, ktoré sa volá svetové dejiny. Pochopíš z nich všetko. Aj dnešok? Aj dnešok. Práve dnešok. Je neuveriteľné ako sa za podobných historických situácií opakujú tie isté chyby. Od čias lovu mamutov. Človek je ešte vždy v svojej podstate lovcom mamutov. Mamutov už dávno niet ale človek ešte vždy chcel uloviť čo najväčší kus mäsa. A všetka civilizácia aj všetka kultúra sú len na to, aby túto prapodstatu maskovali.”

Prídu sa s ním rozlúčiť aj Veronika Hatalová (stará učiteľka) i Judita, partizánske dievča, ktoré malo vo vojne zápletku so štátnikom. V súčasnosti sa venuje chovu psov. U Juditiných rodičov našiel úkryt štátnik. Oni boli lekárnici, ale neskôr ich zničil, lebo si myslel, že sú špióni (otec si písal s jedným Izraelčanom).

Charakteristika moci:
“Ako s ňou vie zaobchádzať? Čím bola moc v tvojich rukách? Bola dobrom? Bola zlom? Či bola iba samoúčelom? Hračkou, s ktorou si sa pohrával, v ktorej si sa kochal? Keby bola dobrom, mnohí by ťa dnes chválili a ľutovali by tvoj odchod. Keby bola bývala zlom, dnes by ťa mnohí preklínali a tešili by sa z tvojho neslávneho konca. Ale nikto neľutuje tvoju smrť.”

Frankovi ho však bolo ľúto:
“Dopustil sa nejednej hanebnosti, neraz zneužil moc, ktorá mu nepatrila, zapríčinil nejedno ľudské nešťastie. Ale to všetko bolo predsa len akosi cítiť človekom. Jeho pohnútky, jeho motívy, jeho kroky neboli vždy dôstojné, ale vyplývali z ľudských, i keď nie čistých a správnych pohnútok. Bol to predsa len človek. Chybujúci. Možno aj biedny a nešťastný človek.”