Ďurekové stránky

Celý román je rozprávaním partizána Voloďu, ktorý sa aj po skončení vojny nedokáže vyrovnať so stratami, ktoré počas nej utrpel.

Pred koncom 2. svetovej vojny zasiahne Voloďu guľka do chrbta a spôsobí, že má ochrnuté nohy. Je koniec vojny a on chápe svoje ochrnutie ako trest. “Ešte nedávno som žil životom štvanej zveri, vtedy všetko ustúpilo jedinej vôli - žiť, napriek všetkému žiť, prežiť, nepodľahnúť, nedať sa. Nebol čas na spomínanie, na svedomie, na nič. Teraz mám zrazu toľko času, a nie som na nič inšie súci, len na rozmýšľanie. Sú to myšlienky zlé, vyvolávajú vo mne žeravý pocit viny, hanbím sa žiť, hanbím sa byť.”

Postupne sa zmieruje so svojou invaliditou, keď mu nohy precitnú. Tu nastáva v jeho správaní akýsi zlom - kým si bol istý svojou nevládnosťou, dusil svoje myšlienky v sebe. No keď zistil, že bude žiť, snaží sa vysporiadať so svojou minulosťou a všetky zážitky z vojny rozpráva mladej sestričke Eliške, do ktorej sa zamiloval.

Hlavným podnetom na spomínanie je návšteva Marty - židovky, ktorá pomáhala partizánom tým, že spávala s Nemcami, aby získala dôležité informácie. Marta sa prišla s Voloďom rozlúčiť (odchádza do Kanady) a pred odchodom mu povie: “Musela som ti voľačo povedať, viem, čím ti bola Ploština. Ostatní sa opili mocou, majú iné starosti. Nemám to komu povedať, iba tebe. Ten Nemec sa volá Engelchen.”

Voloďa rozpráva, ako bol prvýkrát nasadený na dôležitú úlohu - predať dôležitý dokument. Vtedy prvýkrát videl Martu a zamiloval sa do nej. Počas plnenia ďalšej úlohy - zistil meno zradcu - býval Voloďa s Martou v jednom byte a Marta mu opätovala city.

Marta však žila 2 životy - jeden život zaľúbenej ženy s Voloďom a druhý život v šľapajach Matahari. Na jednej z akcií Marta zabije nemeckého generála, s ktorým spávala a ktorý ju bíjal a odchádza do Zlína.

Ďalšou akciou, ktorá na Voloďu zapôsobila, bolo zabitie 2 nemeckých dôstojníkov: k miestu, kde partizáni sídlili sa blížili 2 Nemci. Pôvodne si vyšli na prechádzku, ale partizáni ich zabili. Jedného namieste zabili a druhému po vypočúvaní ponúkli návrh, že jeho mužov odzbroja a oslobodia a jeho samotného zabijú (po vojne by ho aj tak zabila nemecká armáda za to, že stratil svoju jednotku). Tesne pred tým, ako ho zastrelili, sa Voloďa dozvedá, že dôstojník dr. Armin Weiss bol žid a vojna sa mu zdá ešte nepochopiteľnejšia, keď vidí, že žid zabíja židov.

Partizáni plánujú odchod z Ploštiny, ktorá sa pre nich stáva nebezpečná. Medzitým na akcii v Zlíne Voloďa spoznáva 2 hlavných dôstojníkov SS - Skorzenyho a Engelchena.

Medzi partizánov prichádzajú 2 mladí muži - Baťa a Machú. Aj napriek podozreniu, že ich nasadilo Zlínske komando, prijímajú ich partizáni medzi seba. Potom, ako zomiera vodca Nikolaj, 2 podozriví utekajú a partizáni opúšťajú Ploštinu. Sprevádza ich však pocit strachu - obľúbili si ľudí, ktorí tam žijú, ktorí im pomáhali, darovali jedlo, domovy, ba aj svoje dcéry.

Do partizánskeho oddielu prichádzajú 2 nemeckí zbehovia.

Myšlienky všetkým stále smerujú k Ploštine a rozhodnú sa vrátiť. Dedinu nachádzajú vypálenú a partizáni to pokladajú za svoju chybu - keby neodišli, boli by dedinu ubránili. Dedinu, ktorá im poskytla všetko nechali vyhorieť. “Dali sme sa do behu, nevnímal som nič okolo seba, bežal som, bežal, necítil som únavu, nič. Zastali sme na kopci, skade sme sa posledný raz obzreli na Ploštinu. Ploština zhorela. Ploština. Kde? Kde sú Nemci, čo toto urobili? Kde sú akíkoľvek Nemci? Kde je na svete Nemec, čo na tomto nemá vinu?”

Odchádzajú splniť svoje úlohy v priesmykoch, sú však prenasledovaní Nemcami. Vďaka 2 nemeckým dezertérom sa im podarí uniknúť a všetci sa rozlúčia.

Dej sa vracia do súčasnosti. Voloďu navštívi Martin brat, aby mu oznámil, že Marta zobrala morfium a zomrela. Voloďa odchádza z nemocnice aby našiel muža, ktorý zapríčinil smrť Ploštiny a ktorý partizánom spôsobil neustále výčitky svedomia.