Ďurekové stránky

V prvej polovici 18. storočia sa začína na území Slovenska rozvíjať manufaktúrny priemysel a darí sa mu najmä na strednom Slovensku, kde sa v rudných baniach ťažilo zlato, striebro a farebné kovy. V tom čase už anglický hutník A Darby robil prvé úspešné tavby železa vo vysokej peci s použitím koksu. Jeho krajan T.Newcomen zostavil prvý použiteľný atmosferický parný stroj a ďalší angličan J.Kay vynašiel tkáčsky stav s rýchlobežným člnkom. Pokrok v technike sa uberal míľovými krokmi a do tohoto obdobia osvietenstva sa narodil Samuel Mikovíni, prvý slovenský inžinier, geodet, kartograf a polytechnik.

Dones presne nevieme, kedy a kde sa narodil. Najnovšie výskumy uvádzajú, že to bolo v roku 1686 v Cinobani - Turíčkach pri Lúčenci v rodine evanjelického kňaza a učiteľa. Veľký záujem o prírodné vedy zaviedol mladého Samuela na univerzitné štúdia do Nemecka, kde sa venoval zememeračstvu a matematike. Z tohoto obdobia pochádza aj jeho pozoruhodná mapa Demäňovskej jaskyne. Vysokoškolské štúdia dokončil na univerzite v Jene s diplomom zememeračského inžiniera. Krátko pôsobil ako dvorný kartograf Jenského kniežatstva a v roku 1725 prišiel do Bratislavy, kde bol stoličným inžinierom. Celé desaťročie sa tam venoval najmä úprave brehov Dunaja i Váhu. Obe rieky totiž bolo treba splavniť a súčastne zabrániť častým povodniam. Podľa ďalších prameňov si S.Mikovíni vybudoval v zadnej časti svojho domu na Dlhej ulici astronomické observatórium. Výsledky pozorovaní využíval aj vo svojich kartografických prácach.

Na jeho životnom diele Noticií táto spolupráca bola skutočne tvorivá. Do Belovho encyklopedického diela vyhotovil podrobné mapy slovenských stolíc i plány miest a hradov. Roku 1735 vyšiel prvý zväzok venovaný Bratislavskej stolici, o rok druhý s mapami Turčianskej, Zvolenskej a Liptovskej stolice a postupne vychádzali ďalšie. Vtedy však už Mikovíni pôsobil v Bánskej Štiavnici, lebo panovník Karol IV. ho vymenoval za cisársko - kráľovského inžiniera. Súčasne ho poveril založiť v Štiavnici banskú školu, ktorá sa čoskoro pretransformovala na akadémiu, prvú vysokú školu svojho druhu v Európe.

Inžinier banských miest

Ako inžinier banských miest sa zaslúžil s Matejom Kornelom Hellom a jeho synom Jozefom Kornelom o technický rozvoj v štiavnických baniach. Popri pedagogickej práci na banskej akadémii, kde vychoval generáciu nových banských odborníkov, venoval sa najmä rekonštrukcii starých hrádzi a projektovaniu nových v okolí Banskej Štiavnice. Tento dômyselný vodohospodársky systém umelých jazier - tajchov, zabezpečoval vodu na poháňanie banských strojov. Rovnako priekopnícky zavádzal aj novú banskú techniku, napríklad vo vetraní šacht. Po roku 1748 sa znovu pustil do odvodňovacích prác v okolí Komárna. Tam preštudoval pozostatky rímskej pevnosti Brigetium z 1. storočia, opísal ich a zmapoval. Vzápätí ho však čakalo poverenie postaviť kráľovský palác v Budíne…

Bratislavský nultý meridián

O Mikovíniho všestrannosti hovorí aj to, že patril medzi prvých inžinierov v strednej Európe, ktorí pri mapovaní zavrhli zastarané metódy. Aj keď začiatok vytvárania novej triangulačnej siete územia Uhorska pochádza iba z roku 1806, už takmer sto rokov predtým Mokovíni vytýčil a zameral základný triangulačný polygón z veže Bratislavského hradu - tzv. bratislavský nultý meridián - cez Zobor pri Nitre na Sitno a Banskú Bystricu. Touto originálnou topografickou metódou zameral a graficky vyhotovil aj svoje známe mapy. Mokovíniho všestranné zásluhy o korigovanie vtedajších nepresných máp ocenili vedecké kruhy aj tým, že sa stal čestným členom Pruskej kráľovskej akadémie vied v Berlíne. Zomrel 23. marca 1750 na ceste z Trenčína, kde ochorel pri regulácií Váhu, do Banskej Bystrice. V Bratislave na Nábreží arm. gen. L.Svobodu tróni po zásluhe jeho pomník (F.Cibala 1970), ale vyznieva akosi anonymne…