Ďurekové stránky

Zemiak má botanický názov ľuľok hľuznatý, lat. názov Solanum tuberosum. Patrí medzi najstaršie rastlinné kultúry na Zemi. Do Európy ho priviezli z južnej Ameriky okolo roku 1530 španielski dobyvatelia. Patrí medzi koreňovú zeleninu. Zemiaky sú vlastne nafúknuté časti podzemného kmeňa rastliny. Hovoríme im hľuzy. Každá rastlina má 15 až 20 hľúz. Tie sa vyskytujú vo všetkých tvaroch a veľkostiach. Zemiakom sa darí v chladnejšom podnebí, ale mráz rastlinám škodí. Z kvetov sa vyvíjajú semená, z ktorých sa dajú vypestovať nové rastliny. Častejšie sa však používajú sadbové zemiaky. Sú to také, ktoré sa po zbere odložia a neskôr použíjú na vypestovanie nových rastlín. Drobným jazvičkám na zemiakoch hovoríme očká, z nich vyrastajú nové výhonky. Nahrnutím pôdy k rastlinám zemiakov sa dosiahne zvýšená tvorba hľúz. Keď na jeseň zvädnú rastlinám listy, hospodár vie, že treba vykopať zemiaky. V tom čase už dorástli do vhodnej veľkosti. Na tento účel môžu slúžiť aj špeciálne traktormi ťahané vyorávače. Postupom času sa zemiak stal základnou potravinou človeka a dôležitým krmivom pre hospodárske zvieratá. Nemenej dôležitý je zemiak ako surovina na priemyselnú výrobu škrobu, dextrínu a liehu. Zemiaky sú pre ľudskú výživu veľmi hodnotné. Nie sú v nich žiadne tuky a z troch štvrtín obsahujú vodu. Neoprávnene sa preto pripisuje zemiakom priberanie na hmotnosti. Podiel škrobu tvorí podľa odrody 10 - 30 %, minerálne látky a stopové prvky 1%, dôležitý je obsah vápnika a vitamínov C, B, H, K a A. Zemiakové hľuzy tiež obsahujú asi 2 % vysoko hodnotných bielkovín. Tie obsahujú esenciálne aminokyseliny, ktoré si naše telo nedokáže vyrobiť samo.