Ďurekové stránky

Politika je jednou z ľudských činností. Má dve stránky: jednou je odbornosť čiže schopnosť nachádzať efektívne formy spravovania spoločnosti, druhou je demokratizmus čiže miera účasti jednotlivých členov spoločnosti na tvorbe a kontrole politiky. V časoch, keď jednotlivé spoločnosti a ich štáty boli navzájom izolované, závisela efektívnosť politiky najmä od politického inštinktu osôb, ktoré mali centrálne rozhodovacie funkcie (napr. absolutistický vládca). Úspešná komunikácia medzi štátmi, organizáciami, občanmi, ekonomikami, združeniami a pod. je možná iba vtedy, ak poznáme logické súvislosti tvorby politiky - jej osobitosti v rôznom čase i priestore. Zabraňovať konfliktom je v súčasnosti ťažké i jednoduché zároveň. Ťažké preto, lebo vznikajú neočakávane v závislosti od spoločenských premien. Viaceré sú produktom túžby jednotlivca či skupiny po moci. Jednoduché preto, lebo už poznáme politické záujmy a zvyklosti rôznych oblastí sveta i vlastnej spoločnosti. Teda aby bol súčasný pohyb vo svete efektívny, musíme poznať politiku. Veda o politike sa vo svete označuje spravidla dvoma výrazmi. V krajinách s anglo-americkým vplyvom je zaužívaný termín politické vedy, tam, kde prevláda nemecký alebo francúzsky vplyv, prevláda pojem politológia. Všade na svete však politológia tvorí systém viacerých vied o politike. Päť častí politológie - predovšetkým si musíme ujasniť pojmy. Hoci vo vede je prirodzeným javom pluralizmus, to znamená, že rôzne vedecké školy operujú rôznymi definíciami, a teda aj teóriami, musí existovať istá miera dohovoru, aby sa vedci medzi sebou mohli dorozumieť. Pojmy súvisiace s politikou vysvetľuje teória politiky alebo politická teória ako prvá časť politológie. Druhou časťou politológie sú dejiny politického myslenia. Ich úlohou je zhrnúť a zovšeobecniť názory na politiku, politické inštitúty, deľbu politickej moci čiže na tvorbu usporiadania spoločnosti. Už v staroveku Platón hovoril o zmysle ústavy, ale až po dvoch tisícročiach vznikli ústavné systémy. Staroveký Rím mal vlastný parlament - Kongres, parlamentarizmus sa však mohol uplatniť až po uzákonení všeobecného volebného práva začiatkom 20. storočia. Myšlienky deľby a kontroly moci sa objavujú v priebehu celých ľudských dejín. Jednotlivé režimy ich však napĺňali vlastným obsahom a odlišne ich vysvetľovali. Treťou časťou politológie je komparatívna (porovnávacia) politológia. Už sám názov hovorí, že skúma rôzne politické systémy, tým, že ich porovnáva. Napríklad politické strany vo Francúzsku môžeme skúmať izolovane od politických strán v iných krajinách. Malo by to význam v tom prípade, keby vládla medzinárodná izolácia. Zložitosť spektra politických strán však lepšie pochopíme, ak porovnáme strany s podobnou orientáciou povedzme v Nemecku, vo Veľkej Británii či v Taliansku. To isté sa vzťahuje na skúmanie parlamentov, prezidentov, vlád, miestnych orgánov štátnej správy, ústav, volebných systémov a pod. Tieto systémy sa totiž navzájom približujú, vytvárajú si spoločné politické orgány, a tak koordinujú celý spoločenský život (nielen politiku). Zaujímavou súčasťou komparatívnej politológie je skúmanie medzinárodných vzťahov. Pre politológa je najdôležitejšie poznať ich príčiny a vzájomné súvislosti. Preto sa sústreďuje na politické pôsobenie osobností, organizácií, štátov a pod. Štvrtou časťou politológie je politická sociológia, teda skúmanie politického správania sa. Dôležitosť tejto vednej disciplíny rastie s rozširovaním občianskeho charakteru spoločnosti. Ako občania sme rôzne orientovaní, zaujímame rôzne sociálne posty, máme odlišné ambície, profesie, vzdelanie, vierovyznanie. V rovnakej politickej situácii sa správame rozdielne. Spoločnosť nemôže existovať bez konfliktov, môže však svoje vnútorné aj medzinárodné vzťahy harmonizovať. Harmonizácia vzťahov zmierňuje konflikty a poskytuje jednotlivcom väčšiu šancu na ich rozvoj. Politická sociológia neskúma iba reakcie občanov na politiku, ale aj reakcie politikov na záujmy občanov. Správanie sa politických vodcov, politickej elity, profesionálneho aparátu, teda byrokracie, má vždy určitú logiku a, pochopiteľne, aj dopad na občana. U nás bol pojem politickej elity desaťročia tabuizovaný, čiže sa o ňom nehovorilo, akoby neexistoval. Pritom súvisí práve s deľbou činnosti v spoločnosti a s právom rozhodovať (s právom zodpovednosti). Pietou časťou je politologická prognostika. Užitočnosť politológie spočíva nielen v schopnosti opisovať a analyzovať javy, ale najmä v schopnosti predvídať (anticipovať), či prognózovať budúci stav, prípadne správanie sa. Americký politológ Zbigniew Brzezinski predvídal rozpad sovietskeho bloku a pád komunistického režimu s predstihom asi 10 rokov. Dnes sa politologická prognostika zaoberá na jednej strane 21. storočím, a to tým, ako dopadne konfrontácia západoeurópskeho liberalizmu a tzv. ázijských tigrov, a na druhej strane úvahami o podstate politického radikalizmu v národnom i medzinárodnom kontexte. Hovorili sme o užitočnosti politológie v širšom zmysle(v neosobnej rovine). Politológia však môže byť užitočná aj v užšom zmysle, pri formovaní perspektív jednotlivca. Vo svete je zvykom, že významní ekonómovia, žurnalisti, politici, ba aj politici, ba aj lingvisti študovali okrem „svojich“ odborov aj politické vedy. Ľahšie pochopíme súvislosti medzi ekonomickými zmenami a politickým vývojom poznáme logiku politického procesu. Nestačí nám iba prirodzená ľudská intuícia. Hlavným cieľom tejto učebnice je ukázať štruktúru moci a to, aké má občan šance ovplyvňovať ju podľa svojich potrieb. Americký politológ Seymour M. Lipset roku 1960 napísal významnú prácu Politický človek, v ktorej občana povýšil na základ celého politického pohybu. Občan nie je iba produktom určitého prostredia, ale zároveň jeho aktívnym tvorcom. Občianska tvorivosť človeka je základom spoločenského pohybu. Občan má však množstvo možností, ako prejaviť svoju tvorivosť: individuálne, skupinovo, náhodne, programovo, emotívne, účelovo, jednorázovo, permanentne. Časť občanov sa orientuje na určitý druh, smer alebo mieru politickej aktivity. Väčšina občanov však rozhoduje pragmaticky, nerada sa upína na určitý smer. Aj takto prispieva k politickej zmene a uvádza politickú sféru do pohybu. Približne pred tridsiatimi rokmi iný Američan - Herbert Marcuse - vyslovil myšlienku, že mládež je hlavnou zárukou pokroku, pretože jediná nie je zaťažená dogmami v myslení ani sentimentalitou za minulosťou, lebo ju nevytvárala. V učebnici politológie chcem ukázať bohatosť politickej štruktúry a vaše možnosti ako občanov ovplyvňovať ju. Ďalej sa však už musíte rozhodovať sami.