Ďurekové stránky

O tom, že Becquerelov objav bol pre fyzikov nečakaný, svedčí skutočnosť, že trvalo viac než rok, kým sa našli nasledovníci - Maria Curie-Sklodowska (1867 - 1934) a jej manžel Pierre (1859 - 1906). Výsledky však nenechali na seba dlho čakať a boli naozaj bohaté. V tom istom roku Marie Curie dospela k záveru, že žiarenie je vlastnosťou samých atómov uránu. V nasledujúcom roku 1908 nezávisle od Schmidta dokázala, že aj thórium je rádioaktívne a vďaka obrovskému úsiliu pri spracovaní smolinca z Jáchymova a Příbramu manželia Curieovci objavili dva nové rádioaktívne prvky - v júli 1898 polónium a v decembri rádium, no a v poslednom roku minulého storočia žiak M. Curie A. Debierne objavil ďalší rádioaktívny prvok - aktínium.

Manželia Curieovci tiež zistili, že rádioaktívne látky môžu aktivizovať nerádioaktívne a tento jav pomenovali rádioaktívna indukcia. Nebol to jediný termín, ktorého autormi sú Maria a Pierre Curie. Napríklad od M. Curie pochádza i dnešný názov rádioaktivita. Predtým sa používali názvy "Becquerelove lúče", "uránové žiarenie" a podobne. Po tom čo v r. 1899 nemeckí stredoškolskí učitelia Elster a Geitel vyslovili myšlienku, že pri rádioaktívnych procesoch vlastne dochádza k premene jedného prvku na druhý, Pierre Curie v r. 1903 zaviedol pojem polčas premeny, odvodil zákon poklesu radiácie a dokázal, že pokles nezávisí od vonkajších podmienok.

Už krátko po objave sa vyskytli pokusy vysvetliť podstatu nového javu. Silvanus Thompson, ktorý mimochodom vykonal rovnaké pokusy ako Becquerel, ba dokonca nezávisle od neho, na tradičnej vianočnej prednáške v Royal Institution v Londýne v roku 1896 povedal:

"Podľa všetkého niet pochýb, že uránové lúče sú príkladom extrémneho ultrafialového svetla."

Henri Poincaré zasa sformuloval svoju predstavu slovami: "Bequerelove lúče sa pri prechode turmalínom polarizujú, čo je vlastnosť charakteristická iba pre priečne vlny. Znamená to, že sa ponášajú na svetlo."

Až neskorší výskum ukázal, že rádioaktívne žiarenie má tri zložky a iba jedna z nich zodpovedá uvedenej charakteristike. V r. 1899 E. Rutherford na základe svojich pokusov dospel k záveru, že žiarenie obsahuje dva druhy lúčov. Prvé - dostali pomenovanie alfa - sa síce v prostredí silne pohlcujú, ale zato majú veľkú ionizačnú schopnosť a pôsobia na fotografickú dosku. Druhé - lúče beta - sú zasa prenikavejšie, ale majú menšiu ionizačnú schopnosť. Do tohto výskumu prispel aj objaviteľ rádioaktivity. Henri Becquerel urobil v r. 1900 pokus, v ktorom nechával lúče beta prechádzať cez navzájom kolmé elektrické a magnetické pole a zistil, že lúče sa odkláňajú na rovnakú stranu a majú rovnaký pomer náboja k hmotnosti ako katódové lúče, teda že žiarenie beta predstavuje prúd elektrónov. V tom istom roku Paul Villard objavil ďalšiu zložku rádioaktívneho žiarenia - prenikavé lúče gama. Tie sa ponášajú na röntgenové žiarenie a v porovnaní s lúčmi alfa i beta ľahšie prechádzajú nejakým prostredím, ale na rozdiel od nich majú zasa menšiu ionizačnú schopnosť.

V tomto čase M. Curie dokázala, že nielen lúče beta, ale aj alfa majú korpuskulárnu povahu. V r. 1903 E. Rutherford navyše ukázal, že lúče alfa sa v silných poliach odkláňajú (hoci na opačnú stranu než katódové lúče), preto musia predstavovať prúd nabitých častíc. Z merania výchyliek v takýchto poliach zistil, že hmotnosť alfa častíc sa čo do znamienka i veľkosti zhoduje s atómami hélia. Až v roku 1909 sám Rutherford spolu s Roydsom spektroskopický potvrdili totožnosť alfa častíc s iónmi hélia, keď u nich objavili charakteristickú žltú spektrálnu čiaru.