Ďurekové stránky

Sopečná činnosť alebo ako geológovia hovoria - vulkanizmus, nie je výsledkom činnosti podzemných bohov alebo vnútorného zemského ohňa, ale patrí k tým zložitým geologickým procesom, ktoré majú svoj pôvod v zemskom plášti, t. j. v hĺbkach 40 až 300 kilometrov. Dlhé roky si ľudia mysleli, že Zem pod svojou kôrou je zložená zo stlačenej ohnivej hmoty a že sopky plnia funkciu ,,záklopiek” na tomto gigantickom ohnivom kotle. Štúdiom šírenia zemetrasných vĺn sa zistilo, že pod pomerne tenkou zemskou kôrou hrúbkou 10 až 60 kilometrov sú uložené stlačené plastické horniny zemského plášťa s vlastnosťami podobnými ľadu. A pretože zemská kôra, ktorej hrúbka v pomere k celej zemeguli nie je väčšia ako hrúbka škrupiny na vajíčku, je vystavená veľkým vnútorným tlakom, láme sa a praská, pričom vznikajú systémy veľmi hlbokých zlomov zasahujúcich až do hornín zemského plášťa meniacich tvár kontinentov. Takéto hlboké zlomy rozbrázdili dno Tichého alebo Atlantického oceánu a oddelili Arabský polostrov od Afriky. Pozdĺž hlbokých zlomov je z hĺbok vytlačená čadicová magma a buduje mnohokilometrové pásmo sopiek, ktoré lemujú obvod Tichého oceánu, pretínajú Afriku, Indický alebo Atlantický oceán. Mnoho sopiek ukrytých pred zrakom človeka leží na dne oceánov. Sopky sa vyskytujú všade tam, kde je hrúbka zemskej kôry najmenšia a roztavené magmatické hmoty sa môžu po hlbokých zlomoch dostať na povrch.

Každá sopka je vlastne spojením dvoch ,,svetov”, Na zemskom povrchu je ukončená kužeľovitým kopcom a kráterom, ktorý je s ohniskom žeravej čadičovej magmy spojený sopečným komínom, ktorým vystupuje žeravá láva, sopečné bomby, sopečný popol a plyny. Činnosť sopiek závisí od toho, či sú spojené s vyhasnutým alebo nevyhasnutým ohniskom magmy. U veľkej väčšiny sopiek sa obdobia činnosti striedajú s dlhšími alebo kratšími úsekmi relatívneho pokoja. Hovoríme o spiacich sopkách, ktoré v skutočnosti zbierajú energiu na ďalší ničivý výbuch. Za takúto sopku na úsvite nášho letopočtu považovali aj ,,prababičku” dnešného Vezuvu, sopku Monte Somma v Taliansku. Starovekí Rimania na jej úrodných svahoch pokojne pestovali rôzne južné poľnohospodárske plody. Zdanlivo spiaca sopka im však dokázala, že sa mýlili a 24. augusta roku 79 v priebehu niekoľkých minút zničila dve rímske mestá Pompeje a Stabiae aj s obyvateľmi, ktorí v strašnom zmätku a útrapách nestačili opustiť svoje domovy. Dielo skazy dokončil prudký lejak a prúdy sopečného bahna pochovali ďalšie rímske mesto Herculaneum. Katastrofu prežil len jeden obyvateľ - rímsky spisovateľ a filozof Plínius mladší, ktorý jej priebeh podrobne opísal v liste svojmu priateľovi (historikovi Tacitovi). Dnešný tvar Vezuvu je dielom ďalších explózií v rokoch 1905 - 1906 a 1944. Talianska vláda prestala sopke veriť a poskytla prostriedky na vybudovanie vulkanologickej stanice, ktorá nepretržite sleduje vnútorný život ,,spiacej” sopky.

V súčasnej dobe poznáme na zemskom povrchu 741 sopiek 513 z nich soptilo v poslednom tisícročí, pritom zahynulo okolo pol milióna ľudí, 288 sopiek je v činnosti do dnešných čias. Najväčšie množstvo sopiek sa sústreďuje po obvode alebo vo vnútri Tichého oceánu. Svetový ,,rebríček” v počte aktívnych sopiek bez konkurencie vedie Indonézia (58), pred Jávou a Strednou Amerikou (31), Afrikou (29), Aleutskými ostrovmi a Aljaškou (21), Filipínami (16) a Japonskom so 14-timi aktívnymi sopkami. 116 aktívnych sopiek je na východnej a 114 na západnej pologuli.

Sopky okrem svojich deštruktívnych účinkov sú aj nevyčerpateľnou zásobárňou energie, z ktorej dnes len nepatrnú časť vo forme horúcich pár a vody vieme využiť na výrobu elektrickej energie alebo vykurovanie bytov. Zásluhou sopiek, ktoré po celé storočia chrlia z útrob Zeme roztavené hmoty sa plocha suchej zeme rozšírila o mnoho tisíc štvorcových kilometrov. Vznikli nové ostrovy, iné naopak navždy pohltili hlbiny svetového oceánu. Sopky sa pričinili o vznik veľmi kvalitných horských masívov a mnohých jazier, ktoré patria medzi najkrajšie výtvory prírody. V dávnych geologických dobách sa sopky pričinili o zloženie dnešnej atmosféry a vznik hydrosféry, bez ktorých by nemohli existovať rozmanité formy života.

Aj napriek pozitívnym prínosom explózie sopiek prúdy žeravej lávy, sopečné bomby a jedovaté plyny negatívne pôsobia na životné prostredie, ako to dokazujú mnohé príklady z najrôznejších častí sveta.

Medzi najväčšie sopečné katastrofy v histórii ľudskej civilizácie patria explózie indonézskych sopiek Krakatau a Tambora. Sopka Tambora leží na ostrove Sumbawa asi 500 km na východ od Jávy. Do roku 1812, keď sa začínali prejavovať prvé príznaky sopečnej činnosti, ju pokladali za vyhasnutú. Pri katastrofálnej explózii v apríli 1815 ,,odletel” vrchol sopky a z útrob zeme vyletelo asi 110 km materiálu, ktorý do vzdialenosti 90 km úplne spustošil ostrovy Lambok, Bíma, Sumbawa a čiastočne aj ostrovy Bali a Flores. Pri katastrofe zahynulo okolo 92 tisíc ľudí. Druhá spomínaná sopka Krakatau leží medzi ostrovmi Jáva a Sumatra. Do katastrofálnej explózie roku 1883 to boli vlastne tri samostatné a husto osídlené ostrovy Lang, Verlaten a Danan, ktoré vznikli v dávnej minulosti ako výsledok sopečných erupcií. Začiatkom mája 1883 začala soptiť sopka Perbuwatan a 9. júna sa k nej pripojila aj sopka Rakata na južnom okraji ostrova. Po krátkej prestávke obe sopky spojili svoju ničivú energiu a 27. augusta 1883 nasledovala explózia, ktorá rozmetala celý ostrov, z neho len južný okraj zostal nad vodou. V priebehu dvoch týždňov sopky vychrlili okolo 180 km sopečného materiálu, ktorý pokryl plochu okolo 750 tisíc km. Ostrovy Lang a Verlaten boli pokryté 15 až 60 m hrubou vrstvou popola, z ktorého jemné čiastočky sa dostali aj do atmosféry a po niekoľkých týždňoch obliehali okolo Zeme. Dielo skazy dokončili veľké morské vlny, ktoré spolu so sopkami usmrtili okolo 36 tisíc ľudí.

Medzi najmladšie sopky patrí sopka Paricutin v Mexiku. V skorých ranných hodinách 20. februára 1943 sa v blízkosti vyhasnutej sopky Tanticaro v láne pšenice otvorila trhlina, z ktorej začali lietať žeravé horniny a sopečný popol. V prvých dvoch týždňoch ,,vyrobila” denne asi 6 mil. metrov štvorcových sopečného popola, ktorý vytvoril sopečný kúžeľ vysoký 370 m a zasypal domy v dedine Paricutin a okolí do výšky striech. Výbuchy sopky trvali 9 rokov, sopečný kužeľ povyrástok do výšky 800 m a do vzdialenosti 5 km zničil všetku vegetáciu a bolo usmrtených niekoľko tisíc kusov hovädzieho dobytka. Podobné následky spôsobila roku 1783 katastrofálna erupcia 30 km dlhej islandskej sopky Laki, z nej vtedy vytieklo veľké množstvo sopečnej lávy a popola, ktoré zaplavili široké okolie. Pri katastrofe zahynula jedna pätina obyvateľov Islandu, polovica hovädzieho dobytka a tri štvrtiny koní a oviec, žijúcich v tom čase na ostrove, ktorý patrí medi najaktívnejšie sopečné oblasti na svete. V toku 1963 pri výbuchu podmorskej sopky na juhu Islandu vznikli tri nové ostrovy o rozlohe 15 až 27 hektárov. Pri ďalšej explózii roku 1964 dva ostrovy zmizli vo vlnách Atlantického oceánu a plocha tretieho ostrova Surtsey sa rozšírila na 2,8 kilometra štvorcového. Dnes má tento najmladší ostrovček na svete výšku 170 m.

Milióny ľudí v rôznych častiach sveta žije v tieni nepríjemných sopiek alebo v oblasti, ktoré k ich vzniku majú veľmi blízko. Pre ochranu životného prostredia človeka pred nebezpečnými sopečnými explóziami v posledných rokoch sa začali hľadať vhodné spôsoby ochrany. Vznikli vulkanologické stanice, ktoré sledujú vnútorný život aktívnych sopiek, aby mohli predpovedať čas budúcich explózií. Jedna z takýchto staníc je aj na Havajských ostrovoch a príčinou jej založenia boli časté explózie sopky Mauna Loa, ktoré ohrozujú obyvateľov mesta Hilo. Niektoré mestá v blízkosti sopiek sú pred prúdmi žeravej lávy chránené umelými hrádzami. Pracovníci havajskej univerzity sa snažia predpovedať explózie sopiek na základe štatistiky predchádzajúcich explózií. Štatistickým pozorovaním sa zistilo, že explózie sopky Mauna Loa sa opakujú každé tri roky, zatiaľ čo u iných havajských sopiek predpoveď bola nesprávna. Jednou z metód na predpoveď sopečných erupcií je sledovanie teploty prameňov v okolí sopky. Týmto spôsobom sa podarilo predpovedať výbuchy sopiek Taal Volcano na Filipínach a sopky Aso v Japonsku roku 1965. V Indonézii používajú metódu sledovania teploty a chemického zloženia plynov unikajúcich z kráterov sopky. Zistilo sa, že tesne pred explóziou sa mení vzájomný pomer niektorých plynov a na tomto princípe sa predpovedali explózie japonských sopiek Asana a Mihava. Pred niektorými explóziami sopiek na Kamčatke sa zistili zmeny magnetického poľa, čo pomohlo pri predpovedi explózie sopky Kľučevskaja roku 1966. Pre sopku Mihava táto metóda neplatila. V poslednom čase sa začínajú používať aj metódy leteckej a pozemnej geofyziky, zatiaľ bez pozitívnych výsledkov. V Japonsku v okolí niektorých aktívnych sopiek chovajú určité druhy zvierat, ktoré citlivo reagujú na prípadné nebezpečenstvo. Unvierzálnu metódu na predpovedanie sopečných explózií sa zatiaľ nepodarilo objaviť a pokiaľ sa tak stane, nie jedno mesto bude musieť splatiť krutú daň za túto neobyčajnú symbiózu života a smrti. Každá sopka žije vlastným životom a nikto nevie, kedy a aké prekvapenie človeku pripraví.