Ďurekové stránky

Pre väčšinu slovenského obyvateľstva bol Štefánik do roku 1919 takmer úplne neznámy. Jeho tragická smrť odštartovala proces mytizácie. Ujala sa ho oficiálna propaganda, poznatky o ňom šírili osvetoví pracovníci, učili sa o ňom deti v škole, každoročne sa 4. mája pripomínalo výročie jeho smrti. To všetko prispelo k tomu, že Štefánik sa veľmi rýchle ocitol v národnom panteóne ako všeobecne akceptovaný hrdina prvej veľkosti.

Už v medzivojnovom období fungoval ako posvätný symbol, čo spôsobilo, že značná časť populácie ho (a je aj v súčasnosti) vníma nie ako reálneho človeka z mäsa a kostí, ale ako akúsi učebnicovú zásobáreň pozitívnych vlastností. Je to napokon pochopiteľné, veď väčšina autorov jeho životopisov si vytýčila za cieľ poskytnúť verejnosti, najmä mládeži, hrdinský vzor.

V sporoch medzi prívržencami čechoslovakizmu a autonomizmu vykryštalizovali dve základné predstavy: obraz Štefánika Čechoslováka (=čechoslovakistu) a obraz Štefánika Slováka (slovenského nacionalistu). V časti slovenskej spoločnosti sa ujalo presvedčenie, že Štefánikovo lietadlo bolo pri prílete do vlasti nad Bratislavou zámerne zostrelené. Podľa tohoto podania sa hrdina stal obeťou úkladnej vraždy zo strany českých politikov, ktorí si tak chceli uľahčiť cestu k mocenskému ovládnutiu Slovenska (mimochodom, odborníci vylučujú možnosť zostrelenia lietadla ručnými zbraňami). Oživenie slovenského nacionalizmu po roku 1989 prinieslo okrem iného aj zdanlivo prekvapujúce stretávanie sa symbolov. Na nacionalistických demonštráciách sa začali vedľa seba vyskytovať portréty Štefánika a Jozefa Tisa. Demonštrantom obidvaja stelesňovali slovenských martýrov, obete českej politiky a pomsty.

Ak sa pozrieme na Štefánikov život zblízka, zistíme, že súčasťou mýtizovaného procesu sa stal už počas svojho života. Aj on sám bol v zajatí rôznych dobových stereotypných predstáv o vlastnej národnej minulosti, a konfesionálnych či rodinných tradícií: ešte počas štúdia v Prahe si napríklad nechal narásť bradu podľa vzoru Jana Husa. Husov kult bol v slovenskej protestantskej komunite pomerne silný. Súvisel s konfesionálnym mýtom, ktorý vyrastal z predstavy o priamej kontinuite medzi husitstvom a Lutherovou reformáciou.

V národnej mytológii funguje Štefánik na jednej strane ako posledný v dlhom rade významných Slovákov, ktorí sa zaslúžili o národné oslobodenie spod ,,tisícročnej “ poroby. Zároveň je však definovaný ako prvý (prvý Slovák generál, prvý Slovák minister, prvý Slovák astronóm ,…) Tento ,,prvolezecký” rozmer Štefánika nie vždy zodpovedá historickej realite: nepodchybne aj pred Štefánikom žili generáli a iní vysokí vojenskí hodnostári, ktorí si uvedomovali svoju príslušnosť k slovenskému etniku, v prvom rade sa však deklarovali ako príslušníci uhorskej šľachty (napr. Kurucký generál Juraj Otlik).

Podobne sa nezhoduje s realitou tvrdenie, že počas stredoškolských štúdií Štefánika vyhodili zo školy pre jeho národné presvedčenie. Toto presvedčenie sa udomácnilo aj vďaka tomu, že korešpondovalo s tradičnou predstavou o národovcoch. ,,Pravý” národovec musel za národ trpieť, a tak v jeho štylizovanom obraze malo významné miesto práve vyhodenie z uhorskej šľachty.

Viaceré Štefánikove činy vybočujú z rámca predstáv o slovenskom národovcovi: na Sibíri sa napríklad dostal do konfliktu s predstaviteľmi legionárov Slovákov pre používanie slovenčiny vo vojsku, čo oni vnímali ako zradu národnej veci.

Štefánik, ako každý človek, mal svoje slabosti: v mladosti neraz prejavil tvrdohlavosť, v neskoršom veku potešenie o odznakov vyššej vojenskej hodnosti, z nosenia dôstojníckej uniformy atď. Jeho ambicióznosť mnohí súčasníci vnímali ako prehnanú ctižiadostivosť.

Štefánik bude zrejme fascinovať ešte mnohé generácie a pravdepodobne aj politikov, ktorí ho ako národný symbol a mýtus ešte mnohokrát zneužijú na zvýšenie svojich volebných preferencií, na emocionálne ovplyvňovanie ľudí či priamo na legitimizáciu svojej moci.

*týmto chcem upozorniť na skutočnosti nie vždy interpretované v súlade s historickými faktami alebo zneužívané ideológiami