Ďurekové stránky

Túto vojnu nikto nevyhlásil a keď sa skončila, nekonali sa nijaké oslavy. Studená vojna trvala 45 rokov a jej následkom neunikla nijaká časť sveta. Keď sa rozpadla aliancia 2. svetovej vojny, západné mocnosti a Sovietsky zväz viedli navzájom neúprosný boj, až kým sa nerozpadlo sovietske impérium. Východ a Západ využívali vo vzájomnej konfrontácii obrovský arzenál prostriedkov: horúčkovité zbrojenie a obchodné embargá, priamu vojenskú účasť v miestnych konfliktoch a vojnách, špionáž a propagandu. To všetko boli zbrane studenej vojny. Preto neprekvapuje, že sa na označenie tohto obdobia všeobecne prijal termín “studená vojna”, ktorý po prvýkrát v roku 1947 verejne použil americký štátnik Bernard Baruch. Celé obdobie charakterizujú tri hlavné javy. Po prvé, rozsah konfrontácie medzi Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom (obidve strany podporovali spojenci) dosiahol dovtedy nevídané rozmery. Po druhé, vzájomné nepriateľstvo obidvoch veľmocí znásobovali ich ideologické rozdiely, obidve strany sa snažili dokázať prevahu svojho vlastného systému v očakávaní - niekedy otvorenom, častejšie naznačovanom, že zlyhá protivník. Po tretie, stála hrozba jadrových zbraní donútila Washington a Moskvu vyvarovať sa akéhokoľvek priameho vojenského konfliktu. Obava pred vyvolaním nukleárnej vojny, ktorá by mohla zmietnuť ľudskú civilizáciu z našej planéty, bola príliš silná. Až donedávna sa hovorilo o studenej vojne najmú z pohľadu Západu. Charakter režimov v sovietskom bloku takmer úplne znemožňoval povedať pravdu o úlohe, ktorú v studenej vojne zohrával Východ. Písať a hovoriť sa smelo len v rámci oficiálnej komunistickej propagandy. Až éra glasnosti či otvorenosti Michaila Gorbačova v Sovietskom zväze a následné zlyhanie komunizmu poodhrnuli závoj, za ktorým sa skrývala prísna kontrola zdrojov informácií v sovietskom bloku. Zrodu tejto knihy predchádzalo takmer dvesto rozhovorov pre rozhlasový seriál “Svet, ktorý prišil z chladu”, ktorý pripravilo Zahraničné vysielanie BBC. Tento projekt využil nové možnosti, ktoré ponúklo skončenie studenej vojny - predstavuje názory a pohľady z obidvoch strán železnej opony. Všetky citácie sú prevzaté z rozhovorov, ktoré sa uskutočnili od júla 1992 do marca 1993. vzhľadom na široký záber témy som sa nepokúšal o systematické vyčerpávajúce hodnotenie povojnových desaťročí. Táto kniha ponúka pohľad na mnohé významné udalosti obdobia studenej vojny, ktoré vypovedajú o konkrétnych zápasoch. Mojím cieľom bolo analyzovať niektoré z hlavných udalostí typických pre toto obdobie. Pokiaľ len bolo možné, spoliehal som sa pritom na osobné výpovede tých, ktorí robili zásadné rozhodnutia, na tých, ktorí im radili, na tých, ktorá rozhodnutia vykonávali a na tých, ktorí znášali ich dôsledky. Aby však mohli prehovoriť účastníci a očití svedkovia týchto udalostí, považoval som za potrebné vytvoriť pre nich jednoduchý historický rámec. Témy vybraté do tejto knihy sú do istej miery jednostranné. Rozoberá sa napríklad neúspech centrálne riadeného hospodárstva, ale o výhodách a nedostatkoch rôznych typov trhu sa nehovorí. Iná kapitola sa zaoberá vzťahmi medzi Moskvou a jej východoeurópskymi spojencami, nedopĺňa ju však analýza vzťahov USA s ich spojencami v NATO alebo napríklad s ich najbližšími susedmi v strednej Amerike. Nerozoberajú sa ani ďalšie zaujímavé témy, napríklad úloha Číny a Stredného východu v konfrontácii Východ-Západ. Sústredenie záujmu na Sovietsky zväz a východoeurópske krajiny má, podľa môjho názoru, svoje príčiny. Predovšetkým je to sprístupnenie množstva informácií z poskomunistických krajín, z ktorých sa ešte mnohé nepublikovali. Ľudí z bývalého sovietskeho bloku navyše ovplyvnilo skončenie studenej vojny podstatne viac ako iných. Pre nich znamená nový svetový poriadok posledných rokov oveľa viac než skončenie dve generácie trvajúceho obdobia nepriateľstva medzi Východom a Západom. Stali sa svedkami prijímania kapitalistickej demokracie západného štýlu, konca zahraničnej nadvlády (zo strany Sovietskeho zväzu či Ruska) a rozpadu viacerých štátov. Snaha priblížiť najzávažnejšie udalosti charakteristické pre studenú vojnu v relatívne stručnej publikácii ma nútila opísať ich iba v hrubých črtách. Snažil som sa však neobísť ani podrobnosti, ak dokresľovali dôležité deje a vnášali svetlo do celkových pohľadov. V niektorých kapitolách to výslovne uvádzam, na iných miestach som nechcel prerušovať rozprávania autentických osôb vysvetľovaním mojich zámerov. Uvádzam stručný prehľad toho, o čo som sa snažil v tejto knihe. 1. kapitola sa zaoberá začiatkami studenej vojny a jej prvými zápasmi, 2. kapitola sa zaoberá Berlínom ako mikrokozmom rozdeleného sveta, 3. kapitola opisuje horúčkovitosť jadrového zbrojenia až do uzavretia prvých dohôd o kontrole zbrojenia so stručným pohľadom na kubánsku raketovú krízu, 4. kapitola objasňuje niektoré aspekty propagandistickej vojny, najmä prostredníctvom zahraničného rozhlasového vysielania, 5. kapitola sa venuje problematike vzťahov medzi Sovietskym zväzom a východnou Európou so zámerom podrobnejšie opísať povstanie v Maďarsku, 6. kapitola hovorí o neúspechoch centrálne plánovaného riadeného hospodárstva, 7. kapitola stavia do protikladu neúspech USA vo Vietname a neúspech Sovietskeho zväzu v Afganistane, 8. kapitola rozpráva o konflikte v Angole a o účasti superveľmocí na ňom prostredníctvom iných, 9. kapitola mapuje zaujímavé momenty špionážnej vojny, 10. kapitola sleduje zmeny v kontrole zbrojenia a opätovné zvýšenie napätia vo vzťahoch Východ-Západ, 11. kapitola približuje rolu, ktorú zohral Michail Gorbačov pri skončení studenej vojny a podrobnejšie si všíma vzťahy medzi Moskvou a USA, medzi Moskvou a východnou Európou, 12. kapitola veľmi stručne objasňuje najdôležitejšie aspekty studenej vojny - vojnovú psychózu, úlohu ideológie v zahraničnej politike a význam jadrového zastrašovania: kladie aj niekoľko otázok o ďalšom smerovaní sveta, ktoré sa stali aktuálnymi po skončení studenej vojny. Pri výbere názvu “Svet, ktorý prišil z chladu” pre rozhlasový seriál a pre knihu sa pracovný tím snažil zdôrazniť, že medzinárodné napätie a domáci zápas sa zatiaľ neskončili. Vyplynul zo snahy vyjadriť skutočnosť, že sa skončila relatívne dobre definovaná éra dejín a že rôzne problémy, ktoré z nej vyplynuli a ktoré teraz musia riešiť národy a etnické skupiny, majú už inú povahu. Táto kniha je kolektívnym dielom a pretože je súčasťou rozhlasového seriálu, tím sa zväčšil. Som veľmi vďačný ľuďom, ktorí mi pomáhali pri príprave a písaní tohto diela. Súčasťou prípravy bol celý rad seminárov. Na celom projekte sa podieľali Zahraničné vysielanie BBC a Kráľovský inštitút medzinárodných vzťahov v Londýne vďaka štedrej finančnej pomoci Capital Research and Mangement Co., jednej zo spoločností Capital Group Companies. Najväčšiu zásluhu na tom, že sa projekt rozbehol a zrealizoval, majú bývalý riaditeľa Zahraničného vysielania John Tusa a riaditeľ FIIA profesor Laurence Martin. Redaktorka rozhlasového seriálu Liz Mardallová projekt koordinovala a bola trvalým zdrojom rád, povzbudzovania a praktickej pomoci. Vedúca oddelenia pulbikácií v RIIA Pauline Wickhamová usmerňovala vydanie knihy a účinnej jej pri tom pomáhala skúsená asistentka Hannah Doeová. Vytrvalými spolupracovníkmi pri získavaní rozhovorov, bez ktorých by táto kniha nikdy nebola napísaná, boli tiež režiséri seriálu David Edmonds a Keshnini Navaratnamová. Stephen court, ktorý je autorom dodatkov, si text preštudoval s mimoriadnou dôkladnosťou. Významne podporoval tento projekt od jeho začiatku zástupca RIIA v USA Arthur Collinsworth. Cennými poznámkami a opravami navrhovaných kapitol prispeli k dielu členovia študijnej skupiny RIIA, ktorú viedol profesor Jack Spence. Chcem preto vyjadriť svoju vďaku za záujem, s akým sa venovali tejto knihe Michaelovi Coxovi, Gine Despresovej, Anne Deightonovej, Carol Geldartovej, Adrianovi Hyde-Princeovi, Neilovi Malcolmovi a Trevorovi Tyalorovi. Z rovnakého dôvodu, ale aj za iné formy praktickej pomoci ďakujem svojim bývalým i terajším kolegom v BBC Donaldovi Armourovi, Judit Beachovej, Markovi Brayneovir, Nickovi Choldsovi, Stephenovi Dalzielovi, ronovi Gerverovi, Molade Haigovej, Malcolmovi Haslettovi, Andrewovi Joynesovi, Hughovi Lunghime, Rachel Osariovej, robovi Parsonisovi, Mary Raineovej, Elizabeth smithovej, Keithovi Somervillovi, Petrovi Szentemu, alexovi Vincentimu a timovi Whewellovi. Odborní pracovníci zo Strediska informačných služieb Zahraničného vysielania, predovšetkým v CARIS Sue Eastwoodová, Nancy Reynoldsová, Jonathan Rowe sa venovali mojim otázkam s príslovečným nadšením a profesionálnym prístupom. Osobitné poďakovanie si zaslúžia mnohí prispievatelia, ktorých mená uvádzam v knihe, ako aj tí, ktorých výpovede sme použili v rozhlasovom seriáli. Ochotne nám venovali svoj čas, rozprávali a spomínali na obdobie studenej vojny. Napokon vyjadrujem svoje poďakovanie mojej rodine za trpezlivosť. Tri mesiace som strávil mimo domu a ďalšie tri mesiace som bol pripútaný k osobnému počítaču. Ďakujem mojej manželke Vesne za podporu a porozumenie, aj mojim dcéram Rebecce a Hannah, ktoré im kládli množstvo otázok o knihe, o ktorej sa domnievali, že ju píšem pre ne - a mali pravdu. Túto knihu písala studená vojna. Ale aby mohla uzrieť svetlo sveta, musel sa zdvihnúť železná opona. Cieľom autora a jeho spolupracovníkov nebolo totiž položiť vedľa seba suché fakty, ale vyspovedať mocných tohto sveta z jednej i druhej strany. Kniha sa zrodila ako súčasť 10-dielneho rozhlasového seriálu, ktorý v spolupráci s Kráľovským inštitútom pre medzinárodné vzťahy v Londýne vyrobila anglická redakcia Zahraničného vysielania BBC. Jej vedúca Mary Raine ponúkla ešte “horúci” seriál redaktorke Slovenského rozhlasu Marte Vynčovej a tak prakticky súbežne s anglickými poslucháčmi si mohli dielo vypočuť aj poslucháči na Slovensku. A pretože zaujal nielen dospelú populáciu, ale priaznivé ohlasy prišli aj od stredoškolákov a vysokoškolákov, zrodila sa myšlienka ponúknuť pedagógom a študentom slovenských škôl knihu i jej voľnejšie publicistické spracovanie na piatich audiokazetách. V spolupráci so Strediskom vzdelávania a jazykových služieb PTKECHO a jeho majiteľkou Elvírou Chadimovou vniklo slovenské vydanie, ktoré sa realizovalo vďaka finančnej podpore britského Know How Fund-u. Držíte v ruke knihu, ktorá zasiahne obludnosťou nezmyselných rozhodnutí, ktoré určovali osudy miliónov po celých 44 rokov. Hádam zasiahne na správnom mieste, lebo náš svet je vo svojej jedinečnosti príliš krehký na to, aby odolal rozbíjaniu ideológiami, nacionalizmom, antisemitizmom, malosťou “veľkých” tohto sveta. Dielo nepísal historik, ale novinár. Svedčí o tom štýl, aj spôsob spracovania - konfrontácia výpovedí z oboch strán železnej opony. Preto nie je náhradou za učebnicu histórie, chce len prispieť k poznaniu, na základe ktorého si môžeme sami a samostatne utvoriť názor na éru, ktorá už síce patrí histórii, ale ktorej koniec priniesol nové problémy, koniec-koncov, sme ich svedkami, aj účastníkmi. Zvuková podoba knihy nám ponúka autentické výpovede politikov, z ktorých mnohí už nežijú a vzácne archívne dokumenty udalostí rokov minulých. Keďže jej rozsah určil vysielací čas, má desať častí ktoré sa v podstate kryjú s kapitolami knihy. Ďakujeme za mimoriadnu pomoc pri slovenskom vydaní tejto knihy: Mary Raineovej - vedúcej britskej redakcie Zahraničného vysielania BBC a jej manželovi Milošovi Vávrovi - vedúcemu českej redakcie Zahraničného vysielania BBC, ktorí ponúkli a darovali rozhlasovú podobu tejto knihy na odvysielanie v Slovenskom rozhlase, režisérke Marte Beneovej a majstrovi zvuku SR. Miroslavovi Gálovi za neoceniteľnú pomoc pri príprave slovenskej verzie rozhlasového spracovania, ako aj všetkým pracovníkom SR., ktorí v ťažkej finančnej situácii, keď nebolo na hercov, prepožičali svoj hlas aktérom seriálu. Predovšetkým však ďakujeme Gabrielovi Partosovi, ktorý túto knihu napísala a pre slovenské vydanie prepracoval poslednú kapitolu. “Začiatkom roka 1946 som písal depeše z Moskvy rovnako, ako George Kenan z veľvyslanectva USA” - hovorí sir Frank Roberts, ktorý bol v tom čase vysokým činiteľom na britskom veľvyslanectve v hlavom meste Sovietskeho zväzu. “Písal som ich tak, aby som upozornil ľudí, že už nebudeme môcť, hoci v mierovom čase, spolupracovať tak, ako v dobách vojny, že Rooseveltova nádej na mierové usporiadanie sveta založené na porozumení a dokonca priateľstve medzi Sovietskym zväzom a USA nie je udražateľná, pretože ich a naše ciele boli príliš rozdielne. Počas vojny boli okamihy, keď Roosevelt a Chruchill hovorili o Stalinovi takto: “Keď k nemu budeme pristupovať ako k členovi nášho klubu, bude sa aj on správať ako člen nášho klubu.” Celkom pritom zabudli ,že on mal svoj vlastný klub, ktorému šéfoval a ktorý ho zaujímal viac ako radové členstvo v našom klube. Churchill si koncom vojny uvedomil, že to bol iba sen a ja si myslím, že by na to prišiel aj Roosevelt, keby nebol v apríli 1945 zomrel.” Autor týchto varovných depeší, britský diplomat Fran Roberst, sa rok predtým zúčastnil na Jaltskej konferencii. Hoci Veľká trojka vojnových spojencov (USA, Veľká Británia, ZSSR) rokovala o povojnových sférach vplyvu už na konferencii v Teheráne v roku 1943, práve konferenciu v Jalte v roku 1945 považovali neskoršie generácie za medzník, ktorý rozhodol o rozdelení sveta, o založení dvoch klubov, ako hovoria Angličania. Ale ani jej účastníci netušili, že svet sa rozdelí na dva tábory, na Východ a Západ takou rýchlosťou, v priebehu necelých troch rokov. “Vzájomné vzťahy medzi Rooseveltom a Chruchillom boli pomerne blízke” - spomína si Frank, “ale Roosevelt s a neustále snažil presvedčiť Stalina , že ich spojenectvo nie je namierené proti nemu, že sú trojicou. Na Jalte to si pamätám presne, bol Roosevelt občas nepríjemný skôr k Chirchillovi a Stalinovi nahrával. Zaujímavé však bolo ,že Stalin sa nechcel pripojiť a usiloval sa Churchilla uspokojiť. Hovoril mu: “Nie, nie, nie, vieme, pán Churchill, že nie ste taký, za kého vás má pán prezident”. Bolo to veľmi čudné. A samozrejme, na americkej strane silnel pocit, že Churcill, ktorý bol telom a dušou za britské impérium - nechcel nezávislosť Indie, nie je preto tým ideálnym partnerom pre povojnové obdobie. Roosevelt mal čudnú predstavu, že tým partnerom by mohol byť Stalin.” Už v roku Jaltstkej konferencie boli zjavné hranice povojnového rozdelenia sveta. V marci roku 1946 predniesol Churchill svoj slávny prejav v meste Fulton v štáte Missouri, v ktorom použil spojenie železná opona. Charakterizoval ním hranicu medzi Sovietmi ovládanou východnou časťou Európy, ktorá sa veľmi rýchlo stane komunistickou a západným svetom. O rok neskôr - po Churchillovom prejave - uzrela svetlo sveta Trumanova doktrína sľubujúca americkú pomoc krajinám, ktorým bol - zvonka či zvnútra - vnucovaný komunizmus. Vzápätí nasledoval Marshallov plán, oznámený v júni roku 1947. Ním sa spečatilo hospodárske rozdelenie Európy, ním sa rozdelil kontinent na blahobytný Západ a zaostávajúci Východ. Povojnové delenie sveta sa však nezačalo v Jalte. Medzi Moskvou a západnými spojencami boli trenice už počas vojny. Jednou z hlavných starostí Stalina bolo, aby Veľká Británia a USA otvorili v západnej Európe druhý front, aby sa znížil tlak na Červenú armádu. Valtenti Berežkov pracoval počas vojny ako tlmočník sovietskeho ministra zahraničných vecí Vjačeslava Molotova. Hoci bol Berežkov pôvodným vzdelaním inžinier, začlenili ho v roku 1940 medzi personál ministerstva zahraničných vecí. Po predvojnových stalinských čistkách totiž zostalo v diplomatických službách len veľmi málo pracovníkov ovládajúcich cudzie jazyky. Berežkov spomína na príčiny Stalinovej nedôvery voči Západu takto: “Naša vojna sa začala v lete roku 1941, ale druhý front sa otvoril až v lete roku 1944. Stalin to vnímal ako potvrdenie toho, že Západ sa snaží nielen zničiť Nemecko, ale aj oslabiť ZSSR, ktorý musí len bojovať a bojovať a bojovať sám. A potom - bola tu atómová bomba. Stalin o nej vedel od roku 1942. O projekte jadrových výskumných laboratórií v Los Alamos v USA mu povedali naši agenti. A Stalin si stále kládol otázku: “Prečo nám o tom Západ nikdy nič nepovedal?” Stalinove obvinenia voči jeho spojencom boli do určitej miery vykonštruované, ani on ich neinformoval o sovietskom projekte atómovej bomby, ktorý prebiehal súbežne s americkým výskumom. Okrem toho, Veľká Británia, USA mali dôvod, aby sa neponáhľali otvoriť druhý front v západnej Európe - museli bojovať vo vojnách v severnej Afrike, v Taliansku a na Ďalekom východe. To však nerozptýlilo podozrievavosť Stalina voči ich zámerom. Hugh Lunghi prišiel do Moskvy v roku 1943 ako pobočník vedúceho britskej vojenskej misie. Neskôr sa zúčastnil na všetkých troch vojnových vrcholných schôdzkach ako tlmočník. “Áno, neustále sa v tlači objavovali články obviňujúce Veľkú Britániu, že neotvorila druhý front skôr” - hovorí Lunghi. “Písali ich vojenskí predstavitelia, ktorí tvrdili, že to bolo možné. Samozrejme, nebolo to tak, vôbec to nebolo možné, nemali sme pripravené ani loďstvo, ani vycvičené vojsko. Neustále sa objavovali obvinenia, že Briti a Američania sa snažia o separátny mier s Nemcami. Dnes už vieme, že to bolo nečisté svedomie Stalina. On prvý oklamal spojencov, keď roku 1939 podpísal pakt s Hitlerom. Hitler ho podviedol, keď prepadol Rusko, teda svojho vtedajšieho spojenca. Stalin však stále očakával, že ho podvedieme, z historických dôvodov neveril najmä Churchillovi.” Všade prítomná paranoja sovietskeho vedenia ovplyvňovala vojnové snahy spojencov, nevynímajúc ani styčných zamestnancov, ktorí pracovali v Sovietskom zväze. Lunghi hovorí: “Prišiel som do Moskvy z Británie, kde tlače, rozhlas, ľudia, doslova všetci boli nadšení Sovietskym zväzom, obdivovali nášho odvážneho sovietskeho spojenca, veď zastavil postup nacistickej vojnovej mašinérie. Trvalo asi šesť mesiacov, kým z nás toto nadšenie vytĺkli. Neboli to len obmedzenia, malicherné prenasledovanie ľudí v policajnom štáte, mikrofóny v našich izbách a na pracoviskách, väznenie ruských priateľov, boli to aj oveľa závažnejšie skutočnosti, ktoré sme považovali za zámerné obštrukcie našich vzájomných vojnových snáh.” Launghi si spomína na jeden príklad úmyselného vytvráania prekážok, s ktorými sa stretávali Briti na strane svojich spojencov. “Snažili sme s a chrániť naše konvoje najmä počas svetlejšieho obdobia roka. V zime - počas polárnych nocí, boli konvoje trochu bezpečnejšie. Pretože sme však chceli posielať vojnový materiál do Ruska aj počas svetlejšieho ročného obdobia, vzniesli sme požiadavku, aby sme na ochranu konvojov mohli v Rusku umiestniť torpédové bombardéry typu Hampden. Velenie ruského námorníctva spočiatku súhlasilo. Potom však náhle, podľa nás z nepodstatných príčin, prišlo rozhodnutie z vyšších miest, zrejme od Stalina. Vyjadrovalo jednoznačný nesúhlas s umiestnením ďalšieho nášho personálu do Ruska. Vznikol spor. Stalin hovoril, že máme v Rusku príliš veľa ľudí, v skutočnosti nás bolo málo, pracovali sme s vypätím všetkých síl. Ale Stalin nechcel viac cudzincov v Rusku, všetkých nás považoval za špiónov. To nám bolo úplne jasné. Takže počas letných mesiacov sme nemohli chrániť naše konvoje, no a Stalin začal nariekať, že sme neposlali zásoby. Keď sa dnes obzriem späť, vidím, že práve vtedy som si uvedomil, že sa začína studená vojna.” Roosevelt ani Churchill nereagovali na Stalinovu nedôveru nedôverou. Vzťahy medzi vojnovými spojencami opisuje sir Frank Roberts: “Roosevelt si myslel, že dokáže zabrániť opakovaniu chýb z roku 1918. Chcel, aby sa svet vyvíjal inak, aby sa budoval na základe Spojených národov a predovšetkým, aby ho riadili dvaja vodcovia, dve veľké krajiny.” Rooseveltova idea nebola úplne naivná, jeho úmyslom bolo pokúsiť sa začleniť Sovietsky zväz do svetového spoločenstva. Alternatíva vylúčenia Moskvy, rovnako ako nenápadné povzbudzovanie, aby sa izolovala sama, sa javili z perspektívneho hľadiska ako nebezpečný postup. Predvojnová Spoločnosť národov bola príkladom toho, ako sa svetová organizácia zmení na nemohúce spoločenstvo, ak v nej chýbajú hlavné mocnosti. Ale Churchillove predstavy sa líšili od Roosevetlových, oveľa viac podozrieval Stalina. “Churchill myslel ináš” - hovorí sir Frank. “Po celý svoj život bol orientovaný veľmi postkomunisticky, ale po rokoch 1939-1940 sa preňho stala prvoradou jediná vec: museli sme poraziť Hitlera. Preto, keď Hitler napadol Rusko, Churchill povedal, že podpíše zmluvu aj s diablom, len aby sa zbavil Hitlera. A potom začal v istom zmysle Stalina obdivovať. Viete, Stalin nebol typický diktátor. Bol skôr drobnej, nízkej postavy, mal mäkký hlas, meravé jedno rameno a nereval ako Hitler alebo Mussolini. S oboma vedel veľmi šikovne manipulovať. Začalo sa o ňom hovoriť, že nie je taký zlý ako ostatní, že skôr ho brzdí jeho okolie, takže nemôže robiť, čo by chcel. Samozrejme, že to bolo naivné. Ako sa Stalin zachoval voči Poľsku? Poslednou kvapkou bolo, keď v roku 1944 Rusi neprišli na pomoc Varšave. Toto presvedčilo Churchilla, že so Stalinom sa nedajú udržiavať vzťahy podľa Rooseveltových predstáv.” Varšavské povstanie v auguste roku 1944 bolo pokusom Armiji Krajowej, nekomunistického odboja a lojálnej exilovej vlády v Londýne o oslobodenie hlavného mesta Poľska spod nemeckej okupácie skôr, ako by mohla zasiahnuť Červená armáda. Začalo sa v nádeji, že tento heorický čin ovplyvní po vojne postoj západných mocností a postavia sa za Poľsko proti Moskve. Sprostredkovateľom medzi domácim odbojom a exilovou vládou bol Jan Nowak. Po svojich rozhovoroch vo Veľkej Británii pochopil, že Poliaci v tejto hre prehrali. “Uvedomil som si to, čo doma ešte netušili, že tento boj sme prehrali, že nebudeme slobodní, že budeme pod sovietskou nadvládou. Keď som prišiel do Varšavy, bolo to práve pred povstaním, snažil som sa to vysvetliť nášmu vedeniu. Pozrite sa, povstanie nebude mať ani najmenší vplyv na politiku Západu. Prehrali sme. Nič nás nezachráni pred sovietskou nadvládou. Nie som si istý, či môžu ľudia uveriť svedectvu jedného človeka, navyše veľmi mladého, aj keď sa rozprával s Chirchillom a ministrom zahraničných vecí Anthonym Edenom. Bolo mi jasné, že nás ponúkli na striebornom podnose, že už kdesi na začiatku povedal Západ ZSSR, že pri prenikaní do východnej Európy nenarazí na nijaký odpor. Bola to veľká chyba, ktorá viedla až k studenej vojne. Stalin to totiž pochopil zle, myslel si, že veľmi jednoducho dobyje polovicu Európy a nenarazí na odpor, ani keď sa bude snažiť o rozšírenie vplyvu do západnej Európy a povedzme do takých krajín, ako je Kórea.” Kým Nemci potláčali varšavské povstanie, Červená armáda stála na okraji mesta na druhej strane rieky Visly. Napriek tomu, že Rádio Moskva vyzývalo obyvateľov Varšavy, aby a chopili zbraní a bojovali proti nacistickým okupantom, nešla na pomoc Armiji Krajowej. Valentin Berežkov vysvetľuje pohnútky Stalina takto: “Stalin vedel, že ak v tej chvíli pomôže, bude sa musieť spájať s ľuďmi, ktorí boli preňho neprijateľní. Určite kalkuloval s tým, že bude lepšie, ak ich Nemci zničia. A potom príde on a nebude sa musieť ničoho obávať, už nebude mať proti komu bojovať. Možno to vyznieva cynicky, ale on si myslel: Prečo by som sa mal teraz do toho miešať?” V čase potlačenia varšavského povstania Churchill v Moskve rokoval so Stalinom o rozdelení sfér britského a sovietskeho vplyvu vo východnej a juhovýchodnej Európe. Známa je historka, keď britský premiér podal svojmu hostiteľovi kúsok papiera, na ktorý napísal, aký percentuálny podiel vplyvu bude mať tá-ktorá krajina. Churchill vysvetľoval túto epizódu tým, že navrhoval podmienky len na obdobie vojny a bezprostrednú vojenskú okupáciu po jej skončení. Podľa jeho návrhu nevyjadroval dlhodobé vymedzenie záujmových sfér. Ale Stalin mal vlastnú predstavu. Samozrejme chcel, aby Nemecko zostalo oslabené, ale predovšetkým chcel dostať pod sovietsku kontrolu východnú Európu. Moskva a Washington chceli v Jalte presadiť odlišné priority. Sir Frank Roberts si spomína na hlavné doby rokovania: “jedným bodom bolo dohodnúť sa na spôsobe ukončenia vojny a podpísať a spečatiť podmienky okupácie Nemecka. S výnimkou reparácií, ktoré sa odložili na rokovanie do Postupimu, to nebolo ťažké. Druhým dobom bola otázka Spojených národov - veľmi blízka srdcu Roosevelta, ktorý sa veľmi snažil začleniť do nich Rusov. Považoval Churchilla za skvelého, ale nazabúdal na to, že je starým imperialistom, so Stalinom si ako-tak rozumeli. Tretím dôležitým bodom rokovania bola vojna proti Japonsku. V tom čase nikto nevedel, aké účinky môže mať atómová bomba. Boli obavy, že si prípadný útok na Japonsko môže vyžiadať milióny ľudských obetí. Roosevetl preto považoval za veľmi dôležité, aby Rusi napadli Japonsko z Mandžuska. A na to potreboval súhlas Stalina. Štvrtým bodom bola samozrejme otázka východnej Európy, o ktorú mal záujem Stalin. Podľa jeho predstáv malo ísť vlastne o obnovenie starých hraníc cárskej ríše a obnovenie toho, čo vymámil z Hitlera v tajnej dohode v roku 1939. To úplne odporovalo našim záväzkom voči Poľsku a našim nádejam pre zvyšok východnej Európy.” Stalinovým cieľom bolo dostať východnú Európu pod sovietsku kontrolu. Západ nemal jasnú predstavu o to, čo bude nasledovať. Nebolo jasné, či Stalin okamžite nastolí v tejto oblasti komunistický režim, alebo či bude akceptovať relatívne nezávislé štáty, ktorých vlády budú priateľsky naklonené Sovietskemu zväzu. Milovan Djilas bol počas vojny, aj po nej, jedným z najbližších spolupracovníkov Tita v komunistickom vedení Juhoslávie. Do Stalinovho zmýšľania mohol nakrátko vniknúť počas stretnutia v Jalte. “Voči východnej Európe s Stalin správal agresívne a imperialisticky” - hovorí Djilas. “Pokiaľ išlo o zvyšok Európy, domnieval sa, že dňu účtovania musí predchádzať obdobie príprav. Nevylučoval možnosť nakloniť si Nemecko na sovietsku stranu, pretože očakáva sociálne nepokoje. A bolo pre neho charakteristické, keď vyhlásil, že druhá svetová vojna sa odlišuje od ostatných vojen, pretože po nej bude môcť každá víťazná mocnosť nastoliť na území, ktoré bude okupovať, svoj vlastný režim.” Či už z dôvodov expanzie alebo bezpečnosti, Stalin bol rozhodnutý vytvoriť pozdĺž západných hraníc Sovietskeho zväzu sanitárny kordón. Keď neskôr v júli 1945, použili Američania svoju atómovú bombu, stalo sa to preňho ešte dôležitejším. Valentin Berežkov vysvetľuje: “Až do roku 1949 sme nemali spoľahlivých vládcov - to bola jeho reakcia na hrozbu bomby.” No už dávno predtým, ako Američania zhodili v júli 1945 svoju atómovú bombu, boli zjavné náznaky o Stalinovom rozhodnutí rozšíriť svoju kontrolu na východnú Európu. Zjavné to bolo najmä v Poľsku, kde sa rozbehlo zatýkanie dôstojníkov Armiji Krajowej a politikov lojálnych exilovej vláde v Londýne. To viedlo k “úplnému zrúteniu jaltského režimu vo východnej Európe” - hovorí sir Frank Roberts. “V Jalte sme podpísali diplomatické dohody o slobodných voľbách v Poľsku, o demokratických vládach a podobne. Nuž, bol som v Jalte, a už tam sme mali veľké pochybnosti, pretože ruská interpretácia týchto koncepcií sa príliš vzďaľovala nášmu chápaniu. V skutočnosti tieto dohody úplne porušili.” Postoj Západu voči sovietskej sfére vplyvu vo východnej Európe však tiež nebol úplne jednoznačný. Získanie Stalinovho prísľubu, že umožní slobodné voľby v krajinách obsadených Červenou armádou, mohlo byť aj pokusom zakryť skutočnosť, že východnú Európu v podstate vydali Moskve. Prvé signály o zlom zaobchádzaní zo strany Sovietov prichádzali z Poľska, kde silnela ofenzíva proti nekomunistickým kruhom. Rooseveltov bojovnejší nástupca, prezident Harry Truman žiadal Molotova o vysvetlenie, prečo Sovietsky zväz nedodržiava dohodu z Jalty, prečo nezabezpečil podmienky na uskutočnenie slobodných volieb v Poľsku. V tom čase bol tlmočníkom Molotova Oleg Trajanovskij - mladý diplomat vychovaný v 30. rokoch v USA. “23. apríla” - hovorí Trojanovskij, “to bola ešte vojna, prijal Truman vo Washingtone Molotova a bol naňho veľmi prísny. Truman sa neskôr obrazne vyjadril: “Dal som mu pár priamo do brady”. To bol skutočne šok. Nielen pre Molotova, ale aj pre Andrja Gromyka, ktorý bol naším veľvyslancom vo Washigtone a ktorý sprevádzal Molotova pri jeho rozhovoroch s Trumanom. Okamžite po návrate na ambasádu začal Molotov písať telegram do Moskvy. Nedarilo sa mu to, bol veľmi nervózny, nevedel, ako to v Moskvet prijmú. Bolo to také šokujúce, tých obrazných pár do brady, že zavolal Gromyka, aby mu pomohol a napokon spoločne sformulovali telegram.” Aj keď pre USA a Veľkú Britániu bol postup Stalina, ktorý uťahoval slučku okolo krku východnej Európy, veľkým sklamaním, zo začiatku bolo len málo príčin obávať sa, že to bude mať vážnejšie dôsledky pre celý svet. Východná Európa bola tradične súčasťou nemeckej a ruskej sféry vplyvu. Najmú pre USA bola východná Európa mimo sfér, ktoré považovali za životne dôležité pre svoje strategické záujmy. Tými boli západná Európa, Stredný východ a Ďaleký východ. Nemecká tretia ríša bola porazená a tak bolo prirodzené, že Sovietsky zväz vstupoval do uvoľneného priestoru, do mocenského vákua. A Západ príliš neskoro pochopil, že sovietsky vplyv vo východnej Európe znamená bezvýhradné zavedenie sovietskeho systému do krajín tejto oblasti. Nezávisle od týchto skutočností všetko nasvedčovalo tomu, že povojnové roky budú érou americkej prevahy, ak sa Washington neuchýli k politike izolacionizmu, ktorú prijal po prvej svetovej vojne. Z druhej svetovej vojny vyšli USA ako najmocnejšia krajina na svete. Ich ekonomiku posilnil zvýšený dopyt po zbraniach a munícii v čase vojny, teraz boli pripravené zaplaviť päť kontinentov svojimi výrobkami - konkurenčné podniky ležali v ruinách. Predvojnové koloniálne mocnosti - Francúzsko, Britániu - vojna zdevastovala. Francúzsko ťažko nieslo hanebnú porážku a Britániu tiesnil dlh spôsobený obrovskými nákladmi na vojnu. Jediný možný povojnový rival USA - Sovietsky zväz - bol spustošený ešte viac. Hospodárstvo jeho európskej časti bolo zväčša zničené, no Stalinova industrializácia v 30. rokoch a vojnová evakuácia podnikov vytvorili za Uralom veľké výrobné kapacity. Napriek tomu sovietska ekonomika nebola porovnateľná s americkou. Napríklad v roku 1945 vyrobili USA 75 miliónov ton ocele, čo bolo šesťkrát viac ako vyrobil ZSSR. Dozaista tento obrovský nepomer priviedol Stalina na myšlienku, že vojenská bezpečnosť krajiny sa dá zaručiť len vtedy, ak jej výroba ocele dosiahne 60 miliónov ton. Keďže USA mali v lete roku 1945 atómovú bombu, javila sa ich vojenská a politická moc ako bez hraníc. Noam Chomsky, ktorý je už roky jedným z najprominentnejších kritikov americkej zahraničnej politiky, hovorí: “rok 1945 bol historickým medzníkom Jedna krajina mala také úžasné bohatstvo a takú moc, že mohla rozhodovať o usporiadaní celého sveta. Nikdy predtým sa nič také nestalo a my sme túto príležitosť prepásli. V tom čase vlastnili USA 50 % svetového bohatstva. Mali borovskú vojenskú prevahu. Boli úplne bezpečné. Americkí plánovači to vedeli a snažili sa ovplyvňovať svet v súlade so svojimi záujmami.” Americká pomoc začala prúdiť do Európy na konci vojny, oveľa skôr, ako sa skoncipoval Marshallov plán. Sovietsky zväz dostal počas vojny z USA (a Británie) obrovské dodávky a vo Washingtone panoval názor, že poskytovaním ďalšej pomoci si môžu USA uchovať vplyv na Moskvu. V povojnových rokoch bol sir Frank Roberts vysokým činiteľom na anglickom veľvyslanectve v Moskve: “Mnohí ľudia mali utkvelú predstavu, že ZSSR bude po strašnej skaze spôsobenej vojnou pri obnove krajiny veľmi závisieť od americkej pomoci. A že táto pomoc bude zbraňou, ktorá donúti Rusko k opatrnosti. Američania boli pripravení ponúknuť Rusom ďalšiu pomoc už krátko po vojne. Nazývala sa UNRRA. V čase, keď som ja mal na starosti našu ambasádu, bol americkým veľvyslancom v Moskve Averell Harrim, s ktorým sme sa často vídali. Spomínam si na jeho ohromenie, keď sa vrátil zo stretnutia so Stalinom. Bol mu ponúknuť pomoc, ale dostal zamietavú odpoveď. Stalina to nezaujímalo. Nechcel byť súčasťou amerických plánov, radšej zväčšil utrpenie Rusov. Všetko museli zvládnuť vlastnými silami, bez účasti Američanov. Zatiaľ čo Moskva upevňovala svoju vládu nad východnou Európou - za prítomnosti Červenej armády - Západ, neschopný zasiahnuť akýmkoľvek spôsobom, sa bezmocne prizeral. V bojoch, ktoré viedli v rokoch 1945-1946 sovietske jednotky s ich miestnymi spojencami proti partizánskym antikomunistickým skupinám v Poľsku, prišli o život desaťtisíce ľudí. Veľa sa bojovalo na západnej Ukrajine a v pobaltských štátoch, ktoré ZSSR obsadil na základe Hitlerovho a Stalinovho paktu z roku 1939. Vo všetkých východoeurópskych krajinách, kde ešte dva či tri roky po vojne prežíval systém viacerých politických strán, začali zakazovať miestne strany na základe ich obvinenia z kolaborácie s Nemcami počas vojny, čo od samého začiatku zvýhodňovalo týchto “kolaborantov”, využili svoju moc na vylúčenie mnohých nekomunistických strán a politikov z demokratického procesu. Spolu s pravicovými stranami, ktoré boli hlavným terčom sovietskych útokov, hrali rozhodujúcu úlohu v odpore voči nastoleniu komunistického poriadku vo východoeurópskych krajinách sociálni demokrati. Denis Healey - predvojnový komunista, neskôr labouristický minister financií a obrany, sa ako medzinárodný tajomník britskej labouristickej strany snažil udržať pri živote dohárajúce plamienky sociálnej demokracie v mrazivom ovzduší Sovietmi okupovanej východnej Európy: “churchill neochotne, roosevelt bez väčšej obavy súhlasili” - hovorí lord Healey, “Aby Červená armáda okupovala veľkú časť Európy a aby tam od tých čias Sovietsky zväz mal dominantné postavenie. Skutočnosť, že to dosiahne dosadením komunistických vlád, ktoré boli pod priamou kontrolou KGB (vtedy známe ako MGB), bola vlastne iba detailom. Britská vláda mala v tomto smere veľmi malý vplyv, hoci ma podporili, pokiaľ mohli, kedykoľvek som ich požiadal. Snažil som sa pomáhať socialistickým stranám v Československu, Maďarsku a Poľsku, aby sa vyhli pohlteniu komunistickými stranami.” Spôsob, akým sa východoeurópski komunisti s pomocou Moskvy postupne zbavovali svojich politických protivníkov zmesou zastrašovania, teroru, podplácania a falšovania volieb, viedol západné vlády k obave, že komunizmus sa môže dostať za železnú oponu. Vo Francúzsku a v Taliansku boli komunisti na vrchole svojej popularity. Čiastočne ju získali vďaka významnej úlohe, ktorú zohrali v odboji počas vojny. Značné spoločenské napätie zapríčinil aj hospodársky rozvrat spôsobený nedávanou vojnou. Vo vládach Francúzska a Talianska boli až do roku 1947 aj komunisti. Bankár Paul Nitze, ktorý cez vojnu pracoval pre americkú vládu, spomína na očakávanie komunistických prevratov v západnej Európe takto: “Tesne po vojne som bol v Londýne, keď sa tam konalo stretnutie Svetovej federácie odborových zväzov. Každý deň som sa stretával s jedným z odborových predákov, ktorými rozprával, čo sa odohráva. Debatovalo sa o tom, ktoré európske krajiny sa stanú komunistickými ako prvé a ktoré ako druhé. Prevládal názor, že najprv sa komunistickými stane Taliansko, krátko po ňom Francúzsko, neskôr budú nasledovať niektoré ďalšie európske krajiny, napríklad, že poslednou komunistickou krajinou sa asi stane Spojené kráľovstvo - to môže trvať asi dva roky. Dohadovali sa o týchto časových plánoch a o spôsobe, akým jedna krajina za druhou podľahnú reťazovej reakcii. Samozrejme, komunisti si boli veľmi istí.” Toto očakávanie komunistických víťazstiev bolo veľmi nerealistické. Ale hrozbu pre západnú Európu zvýrazňovala prítomnosť obrovskej sovietskej armády v strednej a východnej Európe - jej veľkosť zostala neznáma. A to v čase, keď USA rýchlo demobilizovali a sťahovali svoje vojská z Európy. Až v septembri roku 1946 Washington oznámil, že americké vojská zostanú v Európe dovtedy, kým bude pokračovať okupácia Nemecka. Nemecká vláda sa totiž začala obávať, že Moskva bude chcieť rozšíriť svoju moc aj mimo svojej sféry vplyvu. Oleg Trojanovskij však argumentuje, že povojnová sovietska politika bola predovšetkým defenzívna: _spočívala na strachu z obnovenia agresie Nemecka a z toho, že ak sa znovuvyzbrojené Nemecko stane súčasťou západnej aliancie, Sovietsky zväz to veľmi ohrozí. Krajina bola v tom čase úplne zničená - stratili sme vyše 20 miliónov ľudí a za týchto podmienok by iba šialenec mohol začať vojnu.” V skutočnosti sa ukazovalo, že Stalin máva šialené nápady. Hovorí bývalý námestník vedúceho oddelenia zahraničnej výzvednej služby KGB podplukovník Nikolaj Leonov: “Počul som od bývalého náčelníka generálneho štábu maršala Achromejeva, že Stalina tak dráždila politika USA, ktorej súčasťou bolo obkolesenie sovietskeho zväzu reťazou leteckých základní, že dychtivo čakal, keby bude mať silu na odplatu. K jeho absolútne šialeným nápadom patrilo vytvorenie armády schopnej napadnúť USA. Ďalším z nápadov, ktoré predniesol, bolo nasadiť na čukotku v Beringovej úžine 150 tisícovú armádu. Na tejto myšlienke sa intenzívne pracovalo, ale jej realizácia bola taká nákladná, že sa generálny štáb rozhodol povedať hrôzostrašnému otcovi ľudstva pravdu. Udržiavať tam takú veľkú armádu kvôli hrozbe invázie do USA cez Aljašku je nemožné.” Akokoľvek, Stalinove činy pred vojnou, počas vojny i po nej vyvolávali na Západe značné obavy. Na základe nacisticko-sovietskeho paktu obsadil ZSSR východné Poľsko a pobaltské štáty. V rokoch 1939-1940 napadol Fínsko. V rokoch 1944-1945 rozdrvil domácu poľskú armádu a veľmi sa usiloval o vytvorenie režimov sovietskeho typu vo východnej Európe. Moskva mohla odôvodniť každý takýto krok potrebou vytvoriť obranný sanitárny kordón na svojich hraniciach, ale mnohí na Západe sa obávali, že sa táto nárazníková zóna bude neustále rozširovať. Vzťahu medzi Stalinom a jeho vojnovými spojencami sa zhoršovali aj z ďalších dôvodov. Ideologický zápas - jeden z hlavných rysov studenej vojny, sa po istej prestávke, ktorú spôsobila druhá svetová vojna, opäť rozbehol. Hugh Lunghi sa po svojej vojenskej službe v Moskve vrátil do hlavného mesta ZSSR v roku 1946 ako pracovník britského veľvyslanectva: “Veľmi rýchlo po mojom návrate sa v masmédiách začala výrazne protiamerická a pritibritská kampaň. Jej zlomyseľnosti a intenzite sa asi nevyrovnali ani kampane na vrchole studenej vojny. Na vyššej úrovni - vo filozofických a politických časopisoch - venovali veľa priestoru nevyhnutnosti boja medzi sovietskym a kapitalistickým systémom. Na nižšej úrovni to boli divadelné hry, napríklad notoricky známa “Otázka cti”. Bolo to o dvoch sovietskych vedcoch, ktorí sa riadili heslom “veda nepozná hranice”, takže mali záujme deliť sa so všetkými vedeckými objavmi. Ale po nadviazaní kontaktov s Američanmi veľmi rýchlo zistili, že sa za americkými vedcami skrývali špióni pracujúci pre armádu. Posolstvo hry bolo zjavné: existujú hranice medzi vedcami medzi spisovateľmi, aj medzi ostatnými. Skrátka, my sme sa snažili vytvoriť dobré vzťahy a oni viedli proti nám takúto zlomyseľnú kampaň. Toto bola skutočná studená vojna.”