Ďurekové stránky

Spôsobom oslovenia vyjadrujeme svoj vzťah k oslovovanej osobe. Pravda, nevyjadrujeme ho len vykaním a tykaním, ale aj titulovaním. Ak niekto osloví pána X ,,Jozef”, iný ,,pán Haluška” a ďalší pán riaditeľ”, vyjadrili tým v podstate rôzne vzťahy k oslovovanému.

Menom oslovujeme svojich blízkych a často aj vzdialenejších príbuzných, priateľov a prípadne aj kolegov. Oslovovanie menom sa zvyčajne spája s tykaním, lebo obidvoje rovnako vyjadruje veľmi blízky vzťah k oslovenému. Preto sa nám zdá, že spájať vykanie a oslovovanie menom nie je správne. Ak nie sme si s kolegyňou blízki do takej miery, že jej tykáme, ale vykáme, nemali by sme ju oslovovať krstným menom, ale priezviskom.

Oslovenie priezviskom musí byť spojené s titulovaním pán, pani alebo slečna. Je výrazom nezdvorilosti alebo aj neúcty k ľuďom, ak povieme: ,,Haluška, poďte sem!” Rovnako nezdvorilé je aj oslovovanie len titulom pán , pani, slečna, lebo tým naznačujeme, že nám tento človek nestojí za to, aby sme si zapamätali jeho meno.

Teda zásadne: len osoby nám blízke oslovujeme krstným menom. Ostatných ľudí oslovujeme priezviskom, spojeným s titulom pán, pani, slečna…
Prirodzene, výnimku tvorí veľká skupina osôb, ktorých priezviská nepoznáme, a predsa sa s nimi rozprávame v úradoch, obchodoch atď. Tu ostáva najbežnejším oslovením pani, pane.

V obchodoch a iných podnikoch služieb by návštevníci mali všetky ženy oslovovať slovom pani, ak nie je obsluhujúcou veľmi malé dievčatko. Často sa však stretávame s nesprávnym opakom, keď zákazník tituluje aj staršiu ženu, ktorá nosí obrúčku, má šedivé vlasy, dokonca čaká dieťa, slečnou.

Rovnako je nesprávne, aby sme kaderníčku, servírku atď. oslovovali krstným menom, hoci aj s titulom pani. Nemôžeme predsa hovoriť kaderníčke pani Helena, keď nás ona oslovuje pani Kováčová. Takéto oslovenie, či si to uvedomujeme, alebo nie, je určitou degradáciou jej osoby i povolania.

Obsluhujúci by zasa mali zo svojho slovníka vyškrtnúť všetky milosťpaničky, paničky, mladé panie, tetky, ujov a dedkov a zostať pri jedine zdvorilom oslovení pani a pane. Ak naraz oslovujeme väčší počet ľudí, napríklad rečník na schôdzi, najprv oslovíme ženy, teda ,,dámy a páni”, Len pri oslovení ,,priatelia” zostaneme pri tomto všeobecnom, nerozlišujúcom slove, lebo ,,priateľky a priatelia” by znelo, pochopiteľne, dosť komicky.

Najhrubším priestupkom v oslovovaní je neosloviť vôbec, resp. osloviť takto: ,,Hej, vy tam, haló, vy počujte, človeče! Takto a podobne oslovovať by sme nemali ani ľudí veľmi blízkych - manželka muža, ani matka dieťaťu (a naopak) by nemala povedať: ,,Počuj, prines mi to…”

Osoby, o ktorých vieme, že majú akademický titul, máme ním oslovovať. Ak má niekto niekoľko titulov, oslovujeme ho tým najvyšším. Ak je inžinier aj doktorom vied (Ing. Štefan Fiala, DrSc.), oslovujeme ho pán doktor, lebo titul doktora vied získal ďalšou vedeckou prácou, až po dosiahnutí titulu inžinier. Ešte vyšší titul je profesor najvyšší akademik.

Ak má riaditeľ podniku akademický titul, mali by sme ho v priamom styku titulovať skôr týmto akademickým titulom ako titulom riaditeľ. Ak však o ňom hovoríme s pracovníkmi iného podniku , resp. ak rokujeme s nimi v jeho mene , budeme ho nazývať riaditeľom. Keby sme totiž povedali ,,doktor Fiala sa domnieva…”, nemuselo by byť našim partnerom jasné, či ide o stanovisko riaditeľa. Oslovovať titulom vyplývajúcim z funkcie budeme len vtedy, ak ide o titul významnejší (riaditeľ, námestník, predseda atď.). Nebudeme používať tituly vyplývajúce z bežného pracovného zaradenia (účtovník, referent, skladník, plánovač).

Vo vojenských útvaroch sa tituluje presne podľa hodnosti.

Významných umelcov oslovujem majstre (bez pane), umelkyne slovom pani a priezviskom , lebo oslovenie majsterka je obvyklé len v športových disciplínách.

Čestné a udelené tituly v rozhovore nepoužívame. Nehovoríme teda majstre laureát, pani zaslúžilá umelkyňa atď. Tieto tituly však uvádzame v oficiálnom písomnom styku v adrese.

Naše vládne osobnosti a diplomatov oslovujeme titulmi vyplávajúcimi z ich funkcie: (pán) minister, veľvyslanec, konzul. Rovnako oslovujeme týchto činiteľov v iných krajinách, ostatných významných diplomatov môžeme titulovať excelencia (v písomnom styku s veľkým písmenom) alebo titulom vyplývajúcim z funkcie.

V súkromnom, priateľskom styku sa titulovanie riadi stupňom priateľstva, ktorý medzi nami a oslovovanou osobou existuje. Suseda, s ktorým sa rozprávame iba občas, budeme pravdepodobne oslovovať akademickým titulom, alebo ak nosí uniformu, jeho hodnosťou. Takéto oslovovanie by však pôsobilo afektovane, ak ide o veľmi dobrého známeho. Tituly z funkcie v súkromnom styku vôbec nepoužívame. Hovoriť napríklad pani učiteľka žene, ktorá neučí ani nás, a dokonca ani naše deti, by nebolo logické práve tak, ako by nebolo logické titulovať niekoho riaditeľom, kto ,,neriadi” nás. Okrem toho tituly z funkcie sa často menia, a nie je našou povinnosťou sledovať pracovný vzostup alebo zostup nášho suseda.

Dnes je už hádam samozrejmé, že tituly manželov sa neprenášajú na ich ženy. Tituly pani inžinierová, pani plukovníková atď. sú už len trápnym anarchronizmom.

Tituly: