Ďurekové stránky

Problémy a konflikty moderného sveta sem prenikajú a na Vincka doliehajú cez nervozitu jeho upracovaných rodičov, ktorí nemajú zmysel pre synovú ušľachtilú záľubu a snahu naučiť sa hrať na heligóne, vydobyť si tak uznanie ostatných dedinských chlapcov. Oddeľuje ich od neho chladná priepasť, neporozumenie a cudzoty. A tak Vincko túži po ľudskom teple, uteká z domu, hľadá a nachádza ho u dedinského čudáka Miška Štefanca, ktorému sa dospelí smejú a pokladajú ho zrejme za blázna, lebo žije za dedenou sám, uprostred svojich holubov, ktoré nezabíja ani nepredáva. Štefancovo rozprávanie o holuboch, na ktoré starec preniesol všetku svoju lásku k živému tvorstvu, je pre Vincka tou najlepšou školou citovosti a ľudskej účasti, po ktorej túži jeho duša. Je príznačné i to, že Vinckovú lásku k hudbe prebudí jednoduchý dedinský kapelník strýco Záhruška, zatiaľ čo učiteľka v hudobnej škole tvrdila, že chlapec vôbec nemá hudobný sluch. Keď sa skončili prázdniny išiel k strýcovi Rafaelovi pásť kravy. Tam spolu hrávali a rozprávali si príbehy, ktoré zažili. Za peniaze, ktoré zostanú si chce kúpiť tranzistor. Keď ide spolu s dychovou hudbou z Hruškovca hrať do Pezinka, ľudia sa čudujú, že taký malý unesie taký veľký heligón. Medzi divákmi zbadá Vincko aj otca na novom bicykli, ktorý kúpil jemu, lebo Vincko už dávno túžil po bicykli. Ľudia obdivovali malého Šukulu, že vie tak dobre hrať. Tak konečne sa mu splnili jeho dávne sny.