Ďurekové stránky

Každý človek bol niekedy dieťaťom, takým maličkým človiečikom. Nevinným. Ale dokedy? Zoznamuje sa so svetom, ktorý sa mu ponúka, a on ho priam hltá očami. Postupne čelí nástrahám, dozvedá sa o bolesti, o nebezpečenstvách, ktoré ho často krát lákajú v čase jeho dospievania. A už to nie je ten nevinný, ktorého hlas sa ozýval po nemocnici, keď prvýkrát uzrel svetlo a kričal, ako veľmi chce žiť.

Vidí svet človek inými očami? Keď rozum sa búri proti všetkému a všetkým. Má chuť vykričať svoje pocity, ako po prvýkrát, keď niečo bráni. Nedokáže to a pýta sa, prečo stratil tú magickú silu? Zmenila ho spoločnosť?! Podvoliac sa nátlaku, s ktorým sa stretol a nevyhol sa mu. Začína chápať problémy, uvedomuje si ich. Svet vidí v inom svetle, už nie ako kedysi. Objavuje lásku a nechá sa ňou unášať. Je mladý, krásny a znovu trochu neskúsený.... Jeho hlava je plná snov, ideálov a túžob. Robí chyby, ale kto z nás je neomylný?

Zakazujete mu to a ono, z vašich úst znejú len príkazy. Čím viac mu zakazujete, tým viac ho láka to tajomné, nepoznané. Máte strach, že urobí tie isté chyby ako vy? Veď ste nás učili: „Človek sa najlepšie učí na vlastných chybách.“

Pred pár rokmi to bol malý človiečik, ktorý spoznával nové, teraz tu stojí pred dverami iný už dospelý. Človek, čo chce niečo zmeniť, chce sa postaviť na vlastné nohy a najmä žiť svoj vlastný a jediný život.

Každý z nás chce byť sám sebou. Vyšliapať si svoj vlastný chodníček, krížom celej „džungle“. Aj keď jeho cesta nebude ľahká, bude to cesta, ktorú si zvolil sám svojím vlastným rozumom.

Iba ten človek, ktorý vstáva s vierou v lepší, krajší deň, a ten čo prežíva celým svojím vnútrom každý pocit, môže byť šťastný. Lieta si v oblakoch, žije vo sne. Možno si raz zlomí krídla, ale načo sa toho báť už teraz? Človek sa narodil a človek raz i zomrie. Urobí miesto inému, ale i zanechá po sebe odkaz, že tu vôbec bol a ako vlastne žil!

Ľudia už od detstva sa snažia žiť život, ktorý by mal byť bezstarostný a ľahký, práve naopak vie byť tvrdý, neúprosný a krutý ku každému z nás. Ku niekomu viac, ku niekomu menej.

Každý chce vo svojom živote dosiahnuť, čo najviac. Niekto chce byť úspešný v štúdiu, niekto v práci, čím chce priniesť osoh tejto spoločnosti. Každý ma iný cieľ, iné zásady. Niekto má cieľ života v úspešnosti, niekto v šťastnej rodine, v šťastnej domácnosti. Štúdium na rôznych školách a čítanie kníh otvárajú cestu do sveta, k ľuďom. Pre niekoho je zmyslom života hromadenie hmotných statkov, sláva a úspechy v rôznych oblastiach. Takýto život neprinesie človeku žiadnu radosť a šťastie.

Snažíme sa žiť podľa vlastných predstáv, ktoré však často ovplyvňujú naši rodičia. Držia nad nami ochrannú ruku a pomáhajú nám nájsť tú správnu cestu k úspechom. Ale je to naša vysnívaná cesta, alebo iných?! Snažia sa deťom pripraviť spokojnejší život lepší, ako majú oni sami. Vytvárajú svet bez útrap, nešťastia a sklamania. Vštepujú nám do hlavy hlavné zásady života, sypú nám lupene kvetov pod nohy a pokúšajú sa odstrániť všetky kamene, ktoré nám stoja v ceste. Je to preto, aby sme sa neudreli a chránia nás pred zlobou tohto sveta, aby sa nedotkla našich maličkých nežných srdiečok plných snov a túžob. Čo bude potom, keď rodičia zomrú? Kto nám bude pomáhať a radiť v ťažkých situáciách? O koho sa oprieme? To záleží od vnútornej sily v každom z nás... .

Musíme mať svoj cieľ, ktorý sa vypína ako veľké nedosiahnuteľné pohorie, na ktorom sa snažíme dosiahnuť úspechy svojho života. Vrchol však nie je dostupný každému z nás. Stále sa pokúšame kráčať vyššie a vyššie, prekročiť vlastné „JA“. Cieľ je veľmi pohyblivý a jeho dosiahnutie znamená splnenie prianí, ktoré od života očakávame. Keby nebolo tohto vzoru, človek by nemal po čom túžiť a snívať. Ako ľahko by k nemu prišiel, tak rýchlo by sa skončila jeho radosť a samotný zmysel života. Niekto sa však uspokojí s málom a možno ani nemá záujem o iné veci, ktoré by ho stáli viac námahy a síl. Sú to ľudia, ktorí si nechcú klásť pod nohy prekážky na komplikovanie svojho života starosťami, trápením a námahou, ale i pokojnosťou plynúcou z víťazstva nad sebou samým. Naopak protiklady pohodlných ľudí sú tí, čo sa snažia žiť bezstarostným a nečinným životom, ktorý ich napĺňa a uspokojuje. Chcú niečo priniesť sebe aj spoločnosti, chcú niečo po sebe zanechať, to na čo by sa rýchlo nezabudlo a zostalo by v spomienkach ľudí.

Preto skúsme niekedy pouvažovať nad našou budúcnosťou. Ako ďalej chceme žiť? Všetko záleží od každého jedného z nás.